Môj čitateľský denník

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

William Shakespeare :: HAMLET

WILLIAM SHAKESPEARE HAMLET Tragédia v piatich dejstvách Translation © Jozef Kot 1975, 1977, 1989 Revised translation © Jozef Kot 1994 Epilogue © Martin Huba 1994 Cover © Štúdio Palimondrian 1994 Z anglického originálu William Shakespeare: The Tragedy of Hamlet, Prince of Denmark, University Press, Cambridge 1948, preložil Jozef Kot. Doslov napísal Martin Huba. Obálka je dielom štúdia Palimondrian. Vydalo vydavateľstvo HEVI v roku 1994 ako svoju 20. publikáciu v edícii Stálice. Vo vydavateľstve HEVI prvé vydanie. Zodpovedná redaktorka Anna Pokorná. Výtvarný redaktor Fero Jablonovský. Výrobno-technická redaktorka Mária Kvíteková. Sadzba: GraTex International®, spol. s r. o., Bratislava. Tlač: Nitrianske tlačiarne, š. p., Nitra. Vydavateľstvo HEVI, P. O. Box 18, 814 99 Bratislava 1. ISBN 80 - 85518 - 41 – 4 OSOBY CLAUDIUS dánsky kráľ HAMLET dánsky princ, syn zosnulého kráľa a synovec terajšieho kráľa POLÓNIUS hlavný kráľovský radca HORATIO Hamletov priateľ LAERTES Polóniov syn VALTEMAND CORNELIUS poslovia do Nórska ROSENCRANTZ GUILDENSTERN bývalí Hamletovi spolužiaci OSRIC výstredný švihák Šľachtic Kňaz MARCELLUS BARNARDO FRANCISCO členovia stráže REYNALDO Polóniov sluha Šyria-piati herci Dvaja hrobári FORTINBRAS nórsky princ Nórsky stotník Anglickí poslovia GERTRÚDA dánska kráľovná, Hamletova matka OFÉLIA Polóniova dcéra Šľachtici, dvorné dámy, vojaci, námorníci, posol a sprievod Duch Hamletovho otca Miesto deja: Dánsko PRVÉ DEJSTVO PRVÝ OBRAZ Elsinorský hrad. Úzka plošina na hradbách; vpravo a vľavo vchod do bášt. Hviezdnatá noc, veľmi chladno. Francisco, člen stráže ozbrojený sudlicou, prechádza sa sem a ta. Odbíja dvanásť. V tej chvíli vyjde z hradu ďalší ozbrojený člen stráže Barnardo; keď začuje v tme Franciscove kroky, strhne sa. BARNARDO Kto tam? FRANCISCO A ty si kto? Povedz heslo! Stoj! BARNARDO Nech žije kráľ! FRANCISCO Barnardo? BARNARDO Ja. FRANCISCO Prichádzaš presne v svoju hodinu. BARNARDO Odbilo dvanásť; choď spať, Francisco. FRANCISCO Chvalabohu; mráz štípe do kostí a srdce napĺňa sa úzkosťou. BARNARDO Nič zvláštne? FRANCISCO Neprebehla ani myš. BARNARDO Nuž dobrú noc. Ak stretneš Marcella a Horatia, čo majú so mnou strážiť, posúr ich. Vstúpia Horatio a Marcellus. FRANCISCO Počúva. Pst! Tuším už ich počuť. Stoj, kto tam? HORATIO Priatelia vlasti. MARCELLUS Dánski poddaní. FRANCISCO Pokojnú vám stráž. MARCELLUS Zbohom, Francisco; kto vystriedal ťa v stráži? FRANCISCO Barnardo; pokojnú noc vám. Francisco odíde. MARCELLUS Barnardo! BARNARDO Vy, Horatio? HORATIO Iba cencúľ z neho. BARNARDO Vitajte! Aj ty vitaj, Marcellus. HORATIO Aj dnešnú noc sa tá vec zjavila? BARNARDO Nevidel som nič. MARCELLUS Podľa Horatia je to len výplod našej fantázie a nechce veriť, že už po dvakrát sa nám ten strašný pohľad naskytol; nuž pozval som ho, aby dnešnú noc tu spolu s nami prebdel; ak sa to dnes zjaví zas, za pravdu dá nám sám a prízrak nepochybne osloví. HORATIO Nič nepríde. BARNARDO Len si sadnite a dovoľte nám dobýjať váš sluch, čo ako hluchý vníma našu reč: rozpoviem vám, čo sme videli. HORATIO Sadnime si. Máš slovo, Barnardo. BARNARDO Minulej noci, keď tamtá hviezda vľavo od pólu na svojej púti zažiarila tam, kde svieti teraz, Marcellus a ja — na veži práve jednu odbilo... Zjaví sa Duch; od hlavy po päty je v pancieri a v ruke zviera maršalskú paličku. MARCELLUS Pst! Ticho! Hľaďte, zasa prichádza! BARNARDO Vyzerá celkom ako mŕtvy kráľ! MARCELLUS Ste študovaný, vy ho oslovte! BARNARDO Pozrite, nevyzerá ako kráľ? HORATIO Načisto! Strach a hrôzu vzbudzuje. BARNARDO Na oslovenie čaká. MARCELLUS Začnite! HORATIO Kto si, čo uchvacuješ nočný čas a s ním aj bohatiersku podobu, v akej tu chodil ešte zaživa kráľ dánskej ríše? V božom mene, vrav! MARCELLUS Pozrite! Urazil sa. BARNARDO Odchádza. HORATIO Stoj, vrav, vrav, vyzývam ťa, vrav! Duch zmizne. MARCELLUS Už odišiel a neodpovie vám. BARNARDO Ste bledý, trasiete sa, Horatio. Nuž, je to iba výplod fantázie? Čo na to poviete? HORATIO Boh mi je svedok, neveril by som, a k mi to nedosvedčí vlastný zrak. MARCELLUS A nepodobá sa to kráľovi? HORATIO Tak ako vy ste sebe podobný. V tom istom pancieri bol odetý, keď s nenásytným Nórskom bojoval, tak isto chmúril sa, keď Poliakom do snehu sane v hneve prevracal. Čudná vec! MARCELLUS Už dvakrát takto v nočnej pustote vojenským krokom prešiel popri nás. HORATIO Nie, neviem, čo mám na to povedať, no pokiaľ môžem súdiť, vidím v tom neblahú predzvesť búrky pre náš štát. MARCELLUS Sadnime si; kto vie, nech odpovie, načo tu ako ostriež každú noc nad poddanými stráže musia bdieť, načo tu lejú delá každý deň, načo je na lodiarov toľký tlak, že vo dne v noci musia drieť? Čo sleduje ten upachtený chvat, pri ktorom noc je pomocníkom dňa? Kto odpovie mi? HORATIO Ja viem iba to, čo povráva sa. Nášmu kráľovi, ktorého prízrak sme tu videli, kráľ Fortinbras, ten nórsky ctibažník, tak ako viete, vojnu vyhlásil. V tom súboji však Hamlet Udatný (tak nazýval ho okolitý svet) nórskeho kráľa zabil. Fortinbras v súlade s právoplatnou dohodou mal víťazovi vrátiť dobyté územia; podobne náš panovník vo vojne riskoval časť územia, čo — keby zvíťazil bol Fortinbras — museli by sme Nórom odstúpiť. Zvíťazil Hamlet. Fortinbrasov syn, ktorému mladosť zaslepila zrak, však teraz na hraniciach verbuje družiny z nespútaných surovcov, čo za kus chleba každé riziko podstúpia, najmä ak je jeho cieľ — a kto by iný zmysel videl v tom? — so zbraňou v ruke vziať nám násilím územia, ktoré stratil jeho otec. Tu kdesi podľa môjho názoru spočíva dôvod, prečo zbrojíme, príčina našej bdelosti a zdroj chvatu a zhonu v tejto krajine. BARNARDO Som presvedčený, že je tomu tak; a možno preto prízrak mátožný obchádza v zbrojí stráže ako kráľ, čo bol a je tých vojen pôvodca. HORATIO Prichádza ako oblak varovný. Keď Rím bol na vrchole rozkvetu, než padol Caesar, hroby pukali a mŕtvi v snehobielych rubášoch s nárekom zaplavili ulice; podobnú predzvesť strašnej pohromy, posolstvo neprajného osudu a prológ blížiacej sa záhuby zjavili nebo i zem spoločne aj našim končinám a krajanom; ohnivé kométy, dážď ako krv a škvrny na slnku; aj hviezdu vlahy, čo vládne nad kráľovstvom Neptúna, zatmilo slnko ako v súdny deň. Znova sa zjaví Duch. Lež ticho; hľaďte, zasa prichádza! Nech zhyniem, ak mu cestu neskrížim! Rozprestrie ruky. Stoj, prízrak! Ak máš dáky zvuk či hlas, prehovor! Ak treba dobrý skutok vykonať, čo pomôže ti a mňa bude ctiť, prehovor! Ak vieš, čo hrozí tejto krajine, a mohli by sme osud odvrátiť, len vrav! Ak zaživa si poklad z úžery do zeme zahrabal a teraz preň pokoja nemáš ani po smrti... Zakikiríka kohút. Vrav - počkaj, vrav — zastav ho, Marcellus! MARCELLUS Mám po ňom vari seknúť sudlicou? HORATIO Sekni, ak nezastane! BARNARDO Tuje! HORATIO Tu! MARCELLUS Už ho zase niet. Duch zmizne. Hrešíme! Keď je taký vznešený, nesmieme naňho siahať násilím; veď ako vzduch je nezraniteľný a každý úder vyjde na posmech. BARNARDO Už rozprávať chcel, nebyť kohúta. HORATIO V tej chvíli preľakol sa ako kmín, ktorého prichytia; počul som, že kohút, trubač rána, prebúdza tým svojím nafúkaným škrekotom bohyňu dňa; a na tú výstrahu sa všetci zatúlaní duchovia — či z mora, ohňa, neba, povetria — rozbehnú do svojich skrýš, o čom nám aj tento prízrak dáva svedectvo. MARCELLUS Rozplynul sa, keď kohút zaspieval. Vraj vždy keď priblíži sa svätvečer a ľudstvo slávi Božie narodenie, to ranné vtáča spieva celú noc a nijaký duch strašiť nemôže; noc pokojná je, hviezdy tratia moc a víly ani strigy neublížia: ten čas je blažený a posvätný. HORATIO Tú povesť poznám, sčasti jej i verím. Hľa, ráno v červenavom kabáte už kráča rosou smerom na východ. Skončime stráž; ak smiem vám poradiť, mladému Hamletovi povedzme, čo sme tu videli; stavím sa, že duch, k nám nemý, k nemu prevraví. No? Súhlasíte? Nezamlčme nič — tak nám to káže česť a povinnosť. MARCELLUS Povieme mu to. Ja vám poradím, kde ho dnes ráno iste nájdeme. Odídu. DRUHÝ OBRAZ Poradná sieň na hrade. Fanfáry. Vstúpia dánsky kráľ Claudius, kráľovná Gertrúda, kráľovskí radcovia, Polónius a jeho syn Laertes, Valtemand a Cornelius; všetci majú na sebe pestré odevy, akoby prichádzali z korunovácie; posledný vstúpi princ Hamlet v čiernom, so sklopenými očami. Kráľ s Kráľovnou vystupujú k trónom. KRÁĽ I keď je ešte živá spomienka na nášho brata, a tak pristane nám v srdci nosiť žiaľ a kráľovstvu do žalostných vrások mraštiť tvár, už rozumom sme city ovládli; ak múdrym smútkom za ním trúchlime, musíme pamätať aj na seba. Niekdajšiu sestru, dnes už kráľovnú, čo po mužovi zdediť mala trón, sme preto s neradostnou radosťou — smiech v jednom oku, v druhom oku plač, veselý pohreb, smutné veselie, rovnakým dielom potecha i žiaľ — pojali za manželku; poslúchli sme múdre rady tých, čo horlivo nám pomáhali. Vrúcna vďaka vám! Po druhé: buď nás mladý Fortinbras zaznáva, alebo sa domnieva, že len čo umrel ríši panovník, aj ona ocitla sa v rozvrate. Tak opantal sa svojou prevahou, že posolstvám! na nás dotiera a žiada v nich späť vrátiť územia, čo právom odňal jeho otcovi náš smelý predchodca. Nuž stačilo. Prejdime teraz k veci, pre ktorú sme radu zvolali. Tu v tomto liste žiadame, aby Fortinbrasov ujec, čo leží pripútaný na lôžko a o zámeroch svojho synovca nič nevie, už aj preto zakročil, že svoje bandy mladý Fortinbras verbuje z nórskych poddaných. A preto ty, Cornelius, a ty, Valtemand, pôjdete s naším listom do Nórska; na rokovanie s kráľom určujem vám toľkú právomoc, čo vyplynie vám z týchto riadkov. Zbohom obom vám! Rýchlosťou dokážte nám oddanosť. CORNELIUS, VALTEMAND Aj ňou, aj iným dokázať ju chceme. KRÁĽ Sme o tom presvedčení. Šťastnú cestu! Valtemand a Cornelius sa uklonia a odídu. A teraz ty máš slovo, Laertes. Dačo si tuším chcel mi povedať. Kráľ každý múdry návrh posúdi. Čo žiadaš, Laertes? Aj bez prosieb dosiahneš všetko, na čo pomyslíš. Veď hlava nie je srďcu bližší brat a ruka poslušnejší nástroj úst, než tvojmu otcovi je dánsky trón. Čo na srdci máš, Laertes? LAERTES Môj kráľ, už zase sa mi po Francúzsku čnie. Sám s nadšením som prišiel do Dánska v korunovačný deň vám vzdať svoj hold; keď som si splnil túto povinnosť, jednostaj myslím iba na návrat a na kolenách prosím o váš súhlas. KRÁĽ A otec? Polónius súhlasí? POLÓNIUS Tak vytrvalo na mňa naliehal, že napokon som jeho želanie otcovským súhlasom sám spečatil. Úctivo prosím — dovoľte mu to. KRÁĽ Nuž chop sa svojej chvíle, Laertes, a život plným dúškom užívaj... Ty, Hamlet, synovec náš i náš syn... HAMLET Bokom. Viac ako synovec, lež menej ako syn. KRÁĽ Prečo si stále ako pod mrakom? HAMLET Nie, kráľ, som na synovskom výslní. KRÁĽOVNÁ Len odhoď, Hamlet môj, tú nočnú čerň a ako priateľ vzhliadni na náš trón; už nehľaď k zemi, nemôže z nej vstať tvoj vzácny otec: tým ho nevzkriesiš. Nemusí každý umrieť? Odpovedz! Na večnosť odísť — to je bežná vec. HAMLET Naozaj je to bežná vec. KRÁĽOVNÁ Ak áno, čo sa ti na tom také zvláštne zdá? HAMLET Že zdá! To nieje zdanie! To je fakt! Mňa nevystihne purpurový plášť, ba ani čierny oblek smútočný; ja nie som hlasný srdcelomný vzdych, bohatý prúd, čo z očí vyráža, či žalostivý úškrn na tvári so všetkým, čím sa prejavuje žiaľ. To všetko je len zdanie, pretože aj smútok môže človek iba hrať. Môj smútok nemožno s hrou pomiešať: nie je to čabrak ani čierny šat. KRÁĽ Je správne, Hamlet, hodné pochvaly, že z hĺbky srdca trúchliš za otcom; lež aj tvoj otec prišiel o otca, ten o svojho zas: pozostalý syn v ždy predpísaný smútok istý čas dodržal. V slepom smútku ostávať je podľa mňa len hriešna zaťatosť, nemužný žiaľ, svedčiaci o vôli, čo nasilu sa vzpiera nebesám, o chabom srdci, nedočkavej mysli, o bohapustom, nevzdelanom duchu. Veď to, čo musí byť, čo bežné je tak ako biely deň a čierna noc, si z rúhavého vzdoru nesmieme tak k srdcu brať! Tým proti mŕtvemu, prírode, ba i nebu hrešíme a priečime sa rozumu, čo vždy smrť otcov chápal ako bežný jav a za prvým i tým, čo umrel dnes, len mávol: „Tak to musí byť!" Nuž straš zo seba smútku záľahu a nás za otca prijmi, nech sa dozvie svet, že nášmu trónu ty si najbližší: my hodláme sa k tebe zachovať s nemenšou láskou ako nežný otec k vlastnému synovi. Tvoj úmysel zas navrátiť sa do Wittenbergu je s našou vôľou v príkrom rozpore a prosíme ťa: neopúšťaj nás, a budeš nášmu zraku potecha, náš prvý dvoran, synovec a syn. KRÁĽOVNÁ Nech tvoja matka darmo neprosí. Ostaň a nechoď do Wittenbergu. HAMLET Vo všetkom chcem vás, matka, poslúchnuť. KRÁĽ Aká to nežná, krásna odpoveď! Si v Dánsku na roveň nám. Žena, poď! Hamletov súhlas srdce blaží nám. Nech každý prípitok, čo vysloví na počesť Hamleta dnes jeho kráľ, ohlási salva z húfnic oblakom, a keď kráľ zdvihne pohár, nebesá nech hromobitím dajú odpoveď. Fanfáry. Odídu všetci okrem Hamlela. HAMLET Kiežby sa telo, čiernočierny sneh, začalo topiť, meniť na rosu! Ach, kiežby zákon Všemohúceho netrestal samovrahov! Božemôj, koľký hnus, prehnitosť a otupnosť v spôsoboch tohto sveta nachodím! Bŕ, je to nevypletá záhrada, kde všade burina sa rozrastá a bujnie kúkoľ! Kam to dospelo! Dva mesiace je mŕtvy. Menej! Dva? Skvelý kráľ! Tento ani po členky mu nesiaha! Tak matku miloval, že ani vánok nesmel ofúknuť jej tvár. Či môžem, prekristapána, zabudnúť? Bol jej slastný skvost, čo každým dňom si väčšmi cenila, a o mesiac — nie, nechcem na to myslieť! Slabošstvo — odteraz sa voláš žena! O mesiac zhodila z nôh topánky, čo mala na nohách, keď slziaca šla za rakvou tak ako Nioba — aj zviera, ktoré nemá rozumu, by dlhšie smútilo —, a za muža si vzala ujca, čo sa otcovi podobá menej než ja Herkulovi. Len mesiac minul, čo soľ lživých sĺz jej zapálené oči nedráždi, a už sa vydala! Ten hnusný chvat, s ktorým sa všuchla do krvismilnej postele! Dobre sa to neskončí. Len pukni, srdce, jazyk musí mlčať! Vstúpia Horatio, Marcellus a Barnanlo. HORATIO Dobrý deň, výsosť. HAMLET Som rád, že vás vidím. To si ty, Horatio? Nesnívam? HORATIO Len ja, princ, úbohý váš služobník. HAMLET Si priateľ môj, tak ako ja som tvoj. Podajú si ruky. Čo z Wittenbergu sem ťa privádza? Marcellus! Podá mu ruku. MARCELLUS Dobrý deň vám, vzácny princ. HAMLET Vitajte — aj vy buďte vítaný! Ukloní sa Barnardovi. Čo ťa sem z Vittenbergu priviedlo? Odvedie Horatia bokom. HORATIO Mám sklony chodiť za školu, princ môj. HAMLET To ani nepriateľ by netvrdil; tým menej moje ucho uverí, čo teraz navravieť chceš na seba. Ty nie si z tých, čo chodia za školu. Čo teda hľadáš na Elsinore? Len pitiu sa tu môžeš naučiť. HORATIO Na pohreb vášho otca prišiel som. HAMLET Len sa mi nevysmievaj, kolega. Mojej matke si prišiel na svadbu. HORATIO Tá svadba nadviazala na pohreb. HAMLET Šetríme. Čo nám z karu zvýšilo, to prinieslo sa na svadobný stôl. Radšej sa v nebi stretnúť s nepriateľom, než toho dňa sa dožiť, Horatio. Môj otec — znova jasne vidím ho. HORATIO Kde, princ môj? HAMLET V svojej mysli, Horatio. HORATIO Tiež som ho zazrel. Bol to dobrý kráľ. HAMLET A veľký človek. Dokonalý muž. Už nikdy nezažijem takého. HORATIO Dnes v noci som ho tuším videl, princ. HAMLET Videl? A koho? HORATIO Kráľa. Vášho otca. HAMLET Čo? Kráľa? Môjho otca? HORATIO Svoj úžas pozornosťou pritlmte, a opíšem vám ten div nad divy, o ktorom môžu podať svedectvo aj títo páni. Obráti sa k Marcellovi a Bamardovi. HAMLET Tak vrav, preboha! HORATIO Dve noci títo páni, Marcellus a Barnardo, keď stáli na stráži uprostred mŕtvej nočnej prázdnoty, zažili toto: zjavila sa im postava, celá v zbrojí, podobná na vášho otca. Prešla popri nich vznešeným krokom; trikrát tento obraz sa naskytol ich vyjaveným očiam na dosah žezla. Krv im stuhla v žilách a nemí nemohli ho osloviť. Len mne sa zdôverili so strašným tajomstvom; tretiu noc som strážil s nimi; v ten istý čas v tej istej podobe to prišlo, čím sa všetko potvrdilo. Spoznal som vášho otca. Tieto ruky si nie sú podobnejšie. HAMLET Kde to bolo? MARCELLUS Na hradbách, princ môj. Tam, kde stáva stráž. HAMLET A oslovili ste ho? HORATIO Áno, princ, lež prízrak mlčal ako hrob; len raz sa zazdalo, že už-už dvíha hlavu a poberá sa ústa otvoriť; vtom kohút nahlas zakikiríkal a na ten škrek sa prízrak prudko spätil a zmizol v šere. HAMLET Aká čudná vec! HORATIO Aj životom to môžem dosvedčiť! Cítime, že je naša povinnosť vám o tom všetkom ihneď správu dať. HAMLET V poriadku, v poriadku. Mám z toho strach. Dnes v noci zas vy máte stráž? VŠETCI My, princ. HAMLET Bol teda celý v zbroji? VŠETCI Celý v zbroji. HAMLET Od hlavy po päty? VŠETCI Až po päty. HAMLET No nevideli ste mu tvár. HORATIO Ba videli; mal otvorený priezor. HAMLET Vyzeral zachmúrený? HORATIO Skôr smútok ako hnev mal na tvári. HAMLET Bol bledý, a či líca samá krv? HORATIO Bol bledý ako smrť. HAMLET A pozrel na vás? HORATIO Nespúšťal z nás zrak. HAMLET Že som nebol s vami! HORATIO Nevychádzali by ste z úžasu. HAMLET Ach, iste, iste; dlho pobudol? HORATIO Pokojne by ste do sto narátali. MARCELLUS, BARNARDO Ba dlhšie, dlhšie. HORATIO Keď ja som tam bol, nie. HAMLET Mal sivú bradu? HORATIO Tak ako ju mal ešte zaživa: s obolej farby, striebrom pretkanú. HAMLET Dnes pôjdem s vami: azda príde zas. HORATIO Že príde, môžem zaručiť sa vám. HAMLET Ak v otcovej sa zjaví podobe, čo by sa peklo malo otvoriť a ja bol nemý, nuž ho oslovím. Ak doteraz ste všetko tajili, aj ďalej o tom mlčte, prosím vás; a čokoľvek sa stane v dnešnú noc, vnímavosť, a nie jazyk pusťte z úzd. Za vašu náklonnosť sa odmením. Nuž zbohom. Pred polnocou na hradbách vás vyhľadám. VŠETCI Sme vaši služobníci. HAMLET Priatelia sme si navzájom. Nuž zbohom! Uklonia sa a odídu. Duch môjho otca v zbrojí! Preboha, čosi tu nehrá. Kiežby bola noc! Len pokoj, duša: nieje taká sila, čo pred svetom by zločin utajila. Odíde. TRETÍ OBRAZ Izba v Polóniovom dome. Vstúpi Laertes a jeho sestra Ofélia. LAERTES Nalodil som už kufre, zbohom buď. Keď buďú vetry, sestra, priaznivé a naskytne sa loď, tak prebdej noc a slová listu zver. OFÉLIA Tak urobím. LAERTES Hamleta, jeho štipku náklonnosti, pokladaj za rozmar, hru z bujnosti, za fialku mladej jarnej prírody, predčasnú, krehkú, sladkú, prchavú, chvíľkovú pletku, letmú samopaš, nič viac. OFÉLIA Nič viac? LAERTES Už na to nemysli. Človeku nerastie len postava a svaly: v chráme tela čoraz viac nám slúži rozum: pribúda v ňom duch. Možno ťa Hamlet ľúbi naozaj a jeho úmysel je čistejší než krištáľ, niet v ňom ľsti. Lež pamätaj! Princ nikdy svojej vôli nevládne, ba sám je vlastnej vôle nevoľník. Princ ani chlieb si nesmie ukrojiť tak ako iní; blaho kráľovstva od jeho volby predsa závisí, a preto vždy sa musí podrobiť súhlasu tela, ktorému je hlavou. Ak teda vraví, že ťa miluje, buď rozumná a uver mu len to, čo vzhľadom na svoj stav ti zaručí a sľuby podoprie aj skutkami, na ktoré súhlas Dánska dosiahne. A dobre zváž, čo hrozí tvojej cti, ak jeho sladkým rečiam uveríš; princ srdce zlomí ti, ak podhodíš svoj cudný poklad jeho nátlaku. Buď radšej bojazlivá, Ofélia, a utiahni sa do zápolia citov, preč z dostrelu, preč z nebezpeče túžob. „Aj panna roztopí sa ako ľad, keď odhalí svoj pôvab mesiacu." „Na každú cnosť je klebiet viac než dosť.’ „Sneť rozhlodáva jarné výhonky, keď ešte ani púčka na nich niet; keď začne svitať, v rose mladosti je smrtonosný závan bludičiek." Buď opatrná — strach je tvoja sila. nie raz už mladosť seba zahubila. OFÉLIA Nech tvoje múdre rady stoja stráž pred mojím srdcom. Neukazuj mi. brat môj, tak ako kňazi nehodní, tŕnistú, príkru cestu do neba, kým sám si ako lačný ľahtikár vyberieš chodník plný rozkoše a pošliapeš si jazyk. Vstúpi Polónius. LAERTES Neboj sa! Už meškám — hľaďme, otec prichádza. Kto dvakrát požehnáva, dvakrát dáva. Kľakne si. Aspoň sa môžem dvakrát rozlúčiť. POLÓNIUS A ty si ešte tu? Bež na palubu! Do plachiet už sa vietor zahrýza, len na teba sa čaká. Žehnaní ťa. Položí Laertovi na hlavu ruku. A zopár rád si zapíš za uši. Vždy hlavou mysli, a nie jazykom. Zakaždým dvakrát meraj a raz rež. Buď priateľský, no kvôli priateľstvu sa neznižuj; kto hoden záujmu, všetkými desiatimi sa ho drž; lež nepošpiň si ruky priateľstvom s hocakým holobriadkom. Vyhýbaj sa sporom, keď však s niekým skrížiš zbraň, nech sa ti potom súper vyhýba. Počúvaj iných, sám však málo vrav, váž cudziu mienku, s vlastnou hospodár. Pri voľbe šiat vždy na svoj mešec hľad; bohato šať sa, nie však výstredne. Nezriedka šaty robia človeka a vo Francúzsku v kruhoch najvyšších si každý šľachtic na to potrpí: nesmieš byť dlžník ani veriteľ; pôžičkou môžeš stratiť priateľa, dlžoby šetrnosti zbavia ťa; a predovšetkým sebe verný buď; vyplynie z toho ako z noci deň, že potom ani iných nezradíš... Buď zbohom — mojím požehnaním zrej. LAERTES Lúčim sa s vami plný pokory. POLÓNIUS Čas volá, choď už, sluhov nasleduj. LAERTES Vstane. Buď zbohom, Ofélia; pamätaj na moje slová. OFÉLIA Uzamkla som ich, len ty mi môžeš pamäť odomknúť. Objímu sa. LAERTES Buď zbohom. Odíde. POLÓNIUS O čom ti, Ofélia, rozprával? OFÉLIA Ak dovolíte — o Hamletovi. POLÓNIUS Nuž namojveru, to je vážna vec. Vraj od istého času pričasto ťa vyhľadáva, a ty povoľne a veľkomyseľne ho počúvaš. Ak je to tak — a každý vraví to akoby na výstrahu — nuž počúvaj: nechápeš s dostatočnou jasnosťou, čím povinná si mne i svojej cti. Čo to je medzi vami? Pravdu vrav! OFÉLIA V poslednom čase prejavuje mi dosť často náklonnosť. POLÓNIUS Pchá, náklonnosť! Si ešte neskúsená dievčina, čo nevyzná sa v takých nástrahách. Ty vážne veríš jeho nežnostiam? OFÉLIA Keď neviem, čo si o nich myslieť mám. POLÓNIUS Počúvaj! Ako dojča správaš sa, keď jeho priazeň mylne poklaďáš za zmenku, čo aj tak je nesplatná. Ak sama svoju cenu nezvýšiš, aj v mojich očiach klesneš na cene. OFÉLIA Počestne svoju lásku vyznal mi. POLÓNIUS Nečestne — to znie lepšie; choď s tým, choď! OFÉLIA A k slovám lásky vzal si na pomoc bezmála všetky sväté prísahy. POLÓNIUS Šiel s bubnom na zajace. Dobre viem: keď zovrie krv, tak z duše márnivo šľahajú prísahy. Tie plamene, čo väčšmi oslnia, než zohrejú, a zhasnú skôr, než stihnú vyšľahnúť, si nemýľ s ohňom. Radšej nedávaj mu veľmi najavo svoj záujem; maj vyššie nároky, hneď netancuj, keď niekto zapíska; maj na mysli, že Hamlet značne vyššie rúbať smie, než súdené je tebe: naozaj prísahám never, sú to handliari, čo klamú ligotavým zovňajškom, a prosebníci nehanebností, čo ako svätci hladia k nebesám, aby ťa o to väčšmi klamali. Splň teda to, čo žiadam od teba: tvoj čas je číry ako studnička, čo každým milým slovom princovi sa môže skaliť. Svojou cestou choď! OFÉLIA Poslúchnem, otec. Odídu. ŠTVRTÝ OBRAZ Plošina na hradbách. Z jednej bašty vyjdú Hamlet, Horatio a Marcellus. HAMLET Vzduch štípe, poriadne sa schladilo. HORATIO Chlad lacno preniká až do kostí. HAMLET Koľko je hodín? HORATIO Dvanásť o ch vílu. MARCELLUS Už bilo dvanásť. HORATIO Naozaj? Tak už sa blíži ten čas, keď duch sa na svoj výlet vyberá. Zaznejú fanfáry, salvy z diel. Čo to, princ, znamená? HAMLET Kráľ celú noc sa hlučne zabáva, prednáša prípitky a chvasce sa; každý raz, ked si glgne rýnskeho, hneď poľnice a kotly rozhlásia ten veľký čin. HORATIO To máte taký zvyk? HAMLET Bohužiaľ. Hoci vlastne doma som a od malička na to zvyknutý, pokladám za múdrejšie obyčaj tentoraz porušiť než dodržať. To hlúpe ožranstvo nám vo svete len dobré meno môže pokaziť. Korheľmi, ožranmi nás volajú, a keď aj vykonáme veľký čin, niet na ňom ani štipky veľkosti. Podobne pritrafí sa človeku, že pre dajaký neduh — možno v ňom a možno daný, za čo nemôže (pretože príroda si nevyberá) — či preto, že v ňom slabosť rozbujnie a strhne všetky hrádze rozumu, či pre návyk, čo hlasno prekričí aj dobré spôsoby, nuž človeku, čo na hlave má jeden krivý vlas, či z vôle prírody, či z vôle hviezd sa pritrafí, že bárs by jeho cnosť až za hranice ľudských možností siahala, nezbaví sa poškvrny pre jeden hriech: aj najdrobnejšia smeť zakalí vodu v čistom prameni. Zjaví sa Duch. HORATIO Hľa, už k nám prichádza. HAMLET Anjeli boží, ochraňujte nás! Či už si dobrý duch, či pekelník, či šíriš nebies dych, či pekla puch, či dobré a či zlé máš úmysly, tá podobnosť ma núti do reči a oslovím ťa. Pre mňa Hamlet si, kráľ, otec, vládca Dánov. Odpovedz! Nech nemučí ma zvedavosť! Tak vrav, prečo tie kosti, ktoré kropil kňaz, svoj rubáš roztrhli a prečo hrob, kam sme ťa uložili v pokoji, otvára svoju čeľusť z mramoru a posiela ťa v svet? Čo znamená, že v plnej zbroji, hoci mŕtvy raz, vo svite mesiaca sa prechádzaš, noc hyzdíš a nám ľahkoverníkom vnucuješ strašidelné predstavy, čo nášmu mysleniu sú nad sily? Vrav, čo znamená to? Čo tu od nás chceš? Duch kývne. HORATIO Hľa, kýva na vás, aby ste s ním šli, akoby medzi štyrmi očami duch zatúžil sa s vami zhovárať. MARCELLUS Pozrite, s koľkou gracióznosťou vám kýva, aby ste sa vzdialili, no nechoďte. HORATIO Nie, za nič na svete. HAMLET Tu nechce vravieť, musím teda s ním. HORATIO Nechoďte, princ. HAMLET A čoho mám sa báť? Môj život beztak stojí za babku; nemôže mojej duši ublížiť, veď tá je nesmrteľná ako on. Už zase kýva mi, nuž pôjdem s ním. HORATIO Čo ak vás zvábi niekde do hlbín, alebo na vrcholok útesu, čo nakláňa sa priamo nad morom, a tam zas prijme inú podobu, čo môže pripraviť vás o rozum a dohnať k šialenstvu? Hľa, pozrite, už toto miesto samo osebe do každej mysle vháňa beznádej: veď stačí pozrieť dolu do hĺbky a burácaniu mora načúvať. HAMLET Jednostaj kýva. Choď! Ja pôjdem tiež! MARCELLUS Nesmiete, princ môj. HAMLET Tak ma pustite. HORATIO Rozvahu, princ! HAMLET Sám osud volá ma a do tela mi sila vstupuje, som odvážnejší ako lačný lev. Ešte vždy na mňa kýva, pusťte ma! Vytrhne sa im a vytasí meč. Kto dotkne sa ma, ten je smrti syn! Preč, z cesty! Kráčaj! Idem za tebou. Duch vystupuje na jednu z bášt. Hamlel ho nasleduje. HORATIO Od strašných predstáv ešte zošalie. MARCELLUS Len za ním! Nesmieme ho poslúchnuť. HORATIO Len za ním — ktovie, čo sa môže stať? MARCELLUS Čosi je zhnité v našom dánskom štáte. HORATIO Nebesá o tom rozhodnú. MARCELLUS Len za ním! Odídu za Hamletom. PIATY OBRAZ Otvorené priestranstvo na úpätí hradného múru. Bránka v múre sa otvorí; vstúpi Duch a za ním Hamlet, ktorý pred sebou ako kríž drží rukoväť vytaseného meča. HAMLET Kam ma to vedieš? Ďalej nepôjdem. DUCH Obráti sa. Čuj! HAMLET Počúvam. DUCH Už blíži sa zas čas, keď do mučivých sírnych plameňov s a musím odobrať. HAMLET Duch úbohý! DUCH Mňa neľutuj, lež dobre počúvaj, čo chcem ti vyjaviť. HAMLET Uši napínam. DUCH Ty musíš pomstiť to, čo počuješ. HAMLET Čo? DUCH Som tvojho otca duch, čo potĺkať sa musí každú noc a vo dne o hlade stáť v plameňoch, kým mrzké hriechy jeho života nezhoria; keby som, čo nesmiem, smel vyzradiť taje svojho žalára, jediným slovkom vyrazím ti dych a krv ti stuhne, oči z jamôčok vyletia ako vystrelený šíp, súdržnosť stratia husté kučery a ako ostne rozzúreného ježovca zježí sa ti každý vlas. No sluchu živých taje večnosti sú nedostupné. Dobre počúvaj! Ak mal si kedy svojho otca rád... HAMLET Božemôj... DUCH ...pomsti tú hnusnú, bezohľadnú vraždu. HAMLET Vraždu! DUCH Vždy z vraždy vanie hnus, lež tým ho viac, čím menej ohľadov mal vražedník. HAMLET Rozprávaj! Nech si krídla pripevním, čo ako modlitbu či lásky vzdych ma k pomste vynesú! DUCH Si chápavý: aj človek tupší ako burina, čo hnije pozdĺž brehu rieky smrti, by zrazu precitol; čuj, Hamlet môj, povráva sa, že keď som v sade spal, údajne uštipol ma had: a sluch celého Dánska hanobí sa lžou o mojom úmrtí; vedz, mladý princ, že had, čo tvojmu otcovi vzal život, na hlave nosí jeho korunu. HAMLET Tušenie neklamalo! Teda ujec! DUCH Tá krvismilná, cudzoložná zver ľstivosťou umu, zákernosťou darov — ach, zvrhlý um a zvrhlá predajnosť sú schopné všetkého — sa zmocnila zdanlivo cnostnej našej kráľovnej. Ó, Hamlet, ako strašne poklesla! Veď moja láska bola taká svätá, vždy v súlade s tým, čo pred oltárom som sľuboval! A ona znížila sa k troske, čo sa mojim danostiam nemôže ani prirovnať; cnosť býva nedobytnou pevnosťou, hoc by ju nebeský pluk dobýjal, anjeli požehnávali ten hriech a nebeskú mu posteľ núkali, a zrazu takej smietke podľahne! Tichšie: už cítiť ráno vo vzduchu a nesmiem plytvať slovami. Keď som si popoludní ľahol v záhrade, tvoj ujec prikradol sa v taký čas s fiolou smrtiaceho hebonu a do uší mi nalial strašný jed, čo tak sa s ľudskou krvou neznáša, že ako ortuť hneď sa zahrýza do každej tepny, do najmenších ciev, a znenazdajky, ako keď sa kľag naleje do mlieka, aj zdravú krv ukýši; tak aj vo mne stuhla krv a hladké telo sa mi vzápätí pokrylo odpornými chrastami a Lazárovi bol som podobný... Tak v spánku rukou brata prišiel som o život, korunu i kráľovnú, tak zoťali ma v hriechov rozkvete; nepripravený, bez pomazania, bez rátania som musel účtovať s bremenom pozemskosti na pleciach. Tá hrôza, ach, tá strašná hrôza hrôz! Ak svedomie máš v sebe, nedopusť, aby sa posteľ kráľov zmenila na brloh krvismilnej rozkoše. Nech akúkoľvek pomstu zosnuješ, ruky si nepoškvrň, nič proti matke nespriadaj — ponechaj ju nebesám a tŕňom, čo jej v hrudi vyrástli a už ju bodajú. Nuž zbohom buď! Svetlušky ohlasujú svitanie, ich chlaďné svetielka už pobledli. Buď zbohom, zbohom, nesmieš zabudnúť! Ducha pohlti zem. Hamlet v rozrušení klesne na kolená. HAMLET Nebeské zbory! Zem! Čo pridať mám? Či vari peklo? Srdce, mocné buď, vy, svaly, nesmiete hneď ochabnúť. Chcem vzpriamiť hlavu... Vstane. Nesmiem zabudnúť! Nie, pokým v tejto schránke rozumu mi sídli pamäť! Nesmiem zabudnúť? Z tabule pamäti hneď vymažem ničotné, malicherné záznamy, múdrosti z kníh a dávne zážitky, čo vpísalo tam oko mladých liet, a jeďine tvoj príkaz ostane mi v pamäti tak ako jasný lúč a nič ho neutlmí. Prisahám! Tá skazonosná žena! Ten lotor, usmievavý ničomník! Môj notes! Hneď si poznačím, že človek... Píše. ...sa môže usmievať a usmievať, a jednako je lotor — aspoň v Dánsku. Už som si vás tam, ujec, zapísal. A pre mňa platí: „Nesmieš zabudnúť..." Kľakne si a položí ruku na rukoväť meča. Tak prisahám! Horatio a Marcellus vyjdú z hradu a volajú do tmy. HORATIO Hej, princ! MARCELLUS Princ Hamlet! HORATIO Boh ho opatruj! HAMLET Na večné veky! MARCELLUS Kdeže ste, princ? HAMLET Kam uletel si, škovránok? Kam? Kam? Zbadajú Hamleta. MARCELLUS Tak ako, vzácny princ? HORATIO Čo nové je? HAMLET Div divúci! HORATIO Len sa nám vyznajte! HAMLET Nie, vy to prezradíte. HORATIO Ja nie, princ, čestné slovo. MARCELLUS Ani ja. HAMLET Či by to na um zišlo človeku? Budete mlčať? HORATIO, MARCELLUS Čestné slovo, princ. HAMLET Niet v Dánsku jediného podliaka, ak tento nieje najpodlejší z nich. HORATIO Pre takú múdrosť predsa nevstane duch z hrobu. HAMLET Máte pravdu pravdúcu, a preto bez ďalších slov stisnime si pravice a už sa rozíďme: vy za povinnosťou a za túžbou — veď každý z nás má svoju povinnosť a dáku túžbu — a ja úbožiak sa pôjdem pomodliť. HORATIO Tým vašim rečiam chýba lad a sklad. HAMLET Ľutujem, ak ťa nimi urážam. Zo srdca! HORATIO Nič nás neuráža, princ. HAMLET Horatiovi. Ba veru uráža, a poriadne. Ten prízrak, ktorý sme tu videli, bol ďobrý duch; viem, že si zvedavý, čo bolo medzi nami; ovládni tú zvedavosť! Obom. Vy ako druhovia, vojaci, spolužiaci, priatelia vyhovie mojej skromnej žiadosti. HORATIO Čo žiadate, princ? Všetko splníme. HAMLET Nevravte nikde, čo ste videli. OBAJA Budeme mlčať. HAMLET Zložte prísahu! HORATIO Do hrobu si to odnesiem. MARCELLUS I ja. HAMLET Vytasí meč. Tu na môj meč! MARCELLUS Veď slovo dali sme. HAMLET To nestačí. Tu na meč prisahajte! DUCH Zdola. Prisahajte! HAMLET Aj ty to vravíš? Ešte vždy si tu? Musíte počuť ten hlas spod zeme. Privoľte. HORATIO Predriekajte prísahu. Položia ruky na rukoväť meča. DUCH Zdola. Prisahajte! HAMLET Hic et ubique? Teraz zmeňte post. Podíďte, páni, sem a znova na meč ruky položte. Tu na ten meč mi zložte prísahu. Nevravte nikde, čo ste počuli. DUCH Zdola. Pri jeho meči zložte prísahu! HAMLET Výborne, krtko! Len sa zarývaj! Znova mlčky prisahajú. Si dobrý kopáč? Zmeňte miesta, páni. HORATIO Znezrady aký cudzí zdá sa svet! HAMLET Očami cudzinca naň pozeraj! Sú veci na nebi i na zemi, o ktorých tvoja veda nesníva. No poďte... Tu sľúbte ako predtým slávnostne, že keby som sa správal čudácky (a v istých chvíľach bude normálne, že nenormálne budem pôsobiť), vy ani v takých chvíľach nerobte posunky hlavou ani rukami a nikdy nesiahajte k výrazom „To poznáme" či „Keby mohli sme" alebo „Keby zachcelo sa nám" a podobne, čím by ste naznačili, že o mne dačo viete — sľúbte to, nech Boh vám za to v núdzi pomáha! DUCH Zdola. Prisahajte! HAMLET Len pokoj, nepokojný duch! Prisahajú tretí raz. Tak, páni, z celého srdca porúčam sa vám; ak Boh dá, priateľstvo a náklonnosť aj žobrák ako Hamlet azda raz vám prejaví. Nuž poďme do hradu a prehraraďte si ústa mlčaním. Čas vykĺbil sa: údel úbohý, že ja ho musím stavať na nohy! Pôjdeme teda všetci spoločne. Vojdú do hradu. Uplynie niekoľko týždňov. DRUHÉ DEJSTVO PRVÝ OBRAZ Izba v Polóniovom dome Polónius a Reynaldo. POLÓNIUS Doručíte mu list aj peniaze, Reynaldo. REYNALDO S radosťou to urobím. POLÓNIUS Lež bude múdre, milý Reynaldo, ak predtým prezviete sa na jeho správanie. REYNALDO To som, prosím, zamýšľal. POLÓNIUS Výborne, znamenite; najsamprv sa popýtajte vôbec na Dánov v Paríži: kto sú a kde bývajú, s kým stýkajú sa, koľko míňajú; keď takto okľukami zistíte, že môjho syna poznajú, viac vám to povie ako priama otázka; tvárte sa, že vám povedomý je: „Veď poznám jeho otca, priateľov a jeho trochu tiež." Je jasné to? REYNALDO Pravdaže, jasné ako deň. POLÓNIUS „Len trochu," povedzte, „nie najlepšie; ak dobre tuším, je to výhonok z čertovej záhrady." A kydajte na neho, koľko chcete, len nie tak, aby ste sa tým dotkli jeho cti; spomeňte iba také prehrešky, čo jednoznačne možno pripísať len mladosti. REYNALDO Že hazardný je hráč? POLÓNIUS Že pije, hreší, rád sa pobije, že za kurvami občas chodieva. REYNALDO No to sa, prosím, dotkne jeho cti. POLÓNIUS Záleží, ako im to podáte. Nesmiete pripustiť však ďalší hriech: že v ničom mieru nepozná. To nie; musíte jeho chyby zaodieť, nech pôsobia sťa bujné výstrelky, výbuchy bezhlavého rozumu, nutkanie krvi, ktoré v mladosti nikomu nie je cudzie. REYNALDO Povedzte. POLÓNIUS Načo tá komédia? REYNALDO Povedzte — a načo? POLÓNIUS Je to moja lesť, ktorou naisto dosiahnem svoj cieľ. Veď stačí môjho syna trocha zabrýzgať — šperk na okamih hodiť do blata — a z koho chcete pravdu vypáčiť, ak vskutku videl nášho mládenca tým spomínaným hriechom podliehať, ten iste s radosťou vám prisvedčí: „Môj milý" a či „druh môj", „vážený" — tak osloví vás, ako káže zvyk krajiny, odkiaľ pochádza. REYNALDO A potom? POLÓNIUS A potom — čo som to chcel povedať? Dočerta, už som to mal na jazyku. Kde som to prestal? REYNALDO Že mi prisvedčí. A povie „druh môj" a či „vážený". POLÓNIUS Tak, tak. Hneď s radosťou vám prisvedčí a povie: „Poznám toho viťúza, veď videl som ho včera, predvčerom či kedy s tým a s tým a naozaj — hral o peniaze, spil sa ako čík, posledné gate prehral, ba čo viac, sám som ho zočil vchádzať k neviestkam do verejného domu." Návnadou je lož, a pravdu-kapra chytíme! My múdri prefíkanci takto vždy rôznymi úskokmi a obchvatmi nepriamo v ľuďoch priamosť vzbudíme; na môjho syna podľa týchto rád sa pospytujte. Je to jasné vám? REYNALDO Ako deň. POLÓNIUS Zbohom, Boh vás opatruj! REYNALDO Aj vás. POLÓNIUS A majte obe oči otvorené. REYNALDO Pravdaže, budú ako na stopkách. POLÓNIUS Najvyšší čas mu krídla pristrihnúť. REYNALDO Isteže, prosím. Odíde. POLÓNIUS Zbohom. Vstúpi rozrušená Ofélia. Čo sa ti stalo, Ofélia? OFÉLIA Až na smrť som sa, otče, preľakla. POLÓNIUS Preboha, čo ťa vydesilo tak? OFÉLIA Práve som šila v svojej komnate, keď Hamlet v rozopätom kabátci sa vrútil s holou hlavou, v špinavých pančuchách, spustených až po členky; bol bledý ako krieda, kolená sa mu triasli a hľadel žalostne, akoby práve z pekla utiekol a chcel nám jeho hrôzy opísať. POLÓNIUS To z lásky k tebe šalie? OFÉLIA Čo ja viem? Podistým kvôli mne. POLÓNIUS Čo vravel ti? OFÉLIA Schmatol ma za zápästie, stískal ho, odstúpil presne na krok odo mňa a za čelo sa chytil nešťastne. Tak úporné mi hľadel do tváre, akoby si ju kreslil v pamäti. A nato iba plecom pohodil a zo tri razy hlavou zavrtel. Vzápätí vyšiel z neho strašný vzdych, akoby sa mu pľúca trhali a akoby ho život opúšťal. Vyrazil k dverám, hlava cez plece, akoby cestu vnímal slepiačky a obišiel sa celkom bez očí, čo do posledku na mňa žiarili. POLÓNIUS Poď teda so mnou. Kráľa vyhľadám. Cit lásky pripravuje o rozum: je krutejší k nám, než si myslíme. Niet ničivejšej ľudskej slabosti: kto za obeť jej padne, poľahky prepadne zúfalstvu. Je mi ho ľúto... A nebola si k nemu bezočivá? OFÉLIA Nie, otče; iba podľa tvojich rád vracala som mu listy, skrývala sa pred ním. POLÓNIUS A on z toho zošalel. Ľutujem, že som v tomto prípade bol málo predvídavý. Mal som strach, že z jeho strany je to iba žart, čo by ťa mohol raniť. Pochabá žiarlivosť! Človek aspoň v starobe by väčšmi oplývať mal múdrosťou, keď nám jej mladosť v svojej skúposti viac nenadchla. Poď za kráľom. Viac ublížiť dnes môže mlčanie než nenávisť, čo z pravdy povstane. Poď! Odídu. DRUHÝ OBRAZ Prijímacia dvorana na hrade; v pozadí úzka predsieň so závesmi po oboch stranách a s dvermi vzadu Fanfáry. Vstúpia Kráľ a Kráľovná, za nimi Rosencrantz, Guildenstern a sprievod. KRÁĽ Vitajte, Rosencrantz a Guildenstern! Nielenže po vás zacnelo sa nám; aj preto sme vás na hrad pozvali, že musíte nám pomôcť. Podistým už viete, čo sa deje s Hamletom, znútra i zvonku zmenám podlieha, už nie je ten, čo bol. A netuším, čo väčšmi okrem smrti otcovej ho vlastnej podobe tak vzďaľuje. A preto obraciam sa na vás dvoch, čo od mladi ste vyrastali s ním a zbližuje vás vek i myslenie, ostaňte dáky čas tu na dvore a svojou spoločnosťou bavte ho. Vo vhodnej chvíli azda povie vám, či neťažia mu hlavu starosti, od ktorých môžeme mu odpomôcť. KRÁĽOVNÁ Často vás, milí páni, spomínal a iste na svete niet iných dvoch, s ktorými tak si dobre rozumie. Ak preukážete nám láskavosť a pobudnete chvíľu na dvore, určite našu nádej vzkriesite a odmeníme sa vám vďačnosťou naskutku kráľovskou. ROSENCRANTZ Vám, výsostiam, čo vládnu nám, by väčšmi pristalo prejaviť svoju vôľu rozkazom — nie prosbami. GUILDENSTERN Sme vaši poddaní: v hlbokej úcte k vám sa skláňame a pripravení sme vám poslúžiť. Čakáme na rozkaz. KRÁĽ Môj milý Rosencrantz a Guildenstern. KRÁĽOVNÁ Môj milý Guildenstern a Rosencrantz! Hneď môjho syna teda navštívte: tak zmenil sa, že nespoznáte ho. Tých pánov k Hamletovi zaveďte! GUILDENSTERN Kiež môžeme ho, Bože, potešiť a poskytnúť mu ruku pomocnú. KRÁĽOVNÁ Amen. Rosencrantz a Guildenstern sa uklonia a so sprievodom odídu. Vstúpi Polónius a bokom sa zhovára s Kráľom. POLÓNIUS Kráľ, z Nórska vrátili sa poslovia. KRÁĽ Ty vždy nám dobré chýry prinášaš. POLÓNIUS Naozaj? Ubezpečujem vás, kráľ, že verne ako svojmu spaseniu o vaše blaho svojou službou dbám. Doteraz sa môj mozog nemýlil a tuším odhalil som príčinu, pre ktorú Hamlet chodí ako tieň. KRÁĽ Vrav, už ju dávno poznať túžime. POLÓNIUS Prv vypočujte poslov. Moja zvesť po hodoch bude ako zákusok. KRÁĽ Sám preukáž im česť a priveď ich. Polónius odíde. Vraj našiel dôvod, milá Gertrúda, prečo tvoj syn je taký nevľúdny. KRÁĽOVNÁ Nič nové určite sa nedozviem: smrť otcova, náš sobáš náhlivý. KRÁĽ Veď nám to povie. Vracia sa Polónius s Valtemandom a Corneliom. Drahí, vitajte! Čo odkazuje nám náš nórsky brat? VALTEMAND Odovzdať máme jeho pozdrav. Uklonia sa. Hneď svojmu synovcovi zakázal verbovať vojská; sám žil v domnienke, že vojská majú vtrhnúť do Poľska; keď preskúmal vec hlbšie, odhalil, že plánoval sa útok proti nám. Nahneval sa, že jeho starobu a nemoc zneužili; predvolal si Fortinbrasa; a ten poslušne od svojho kráľa prijal výčitku a prisľúbil mu, že už nikdy viac na vašu výsosť nepozdvihne zbraň; kráľ od radosti celý bez seba mu strojnásobil ročnú apanáž a dovolil mu so zverbovanou armádou zaútočiť na Poľsko. Vraj máme nórskym vojskám umožniť pokojný prechod naším územím: tu v tomto liste všetky podmienky a záruky sú spísané. Podá Kráľovi list. KRÁĽ Prevezme ho. Nuž tak. Vo vhodnej chvíli si ho pozrieme a uvážime našu odpoveď. Za vašu námahu vám ďakujem. Oddýchnite si. Večer pri stole sa stretneme. Valtemand a Cornelius sa uklonia a odídu. POLÓNIUS To máme za sebou. Výsosti, nemusím vám vykladať, čo pre mňa znamená váš majestát a čo mi z povinností vyplýva: nebudem nosiť drevo do lesa. Kým stručnosť výsada je kráľovská, rozvláčnosť iba obal prázdnoty. Sám budem stručný: váš syn zošalel. Zošalel, vravím. Čo je šialenstvo? Keď v hlave vládne zmätok nad zmätok. A... dočerta! KRÁĽOVNÁ Len k veci! Bez príkras! POLÓNIUS Prisahám, že nič neprikrášľujem. On vskutku šalie: vskutku smutná vec! Smutné, že vskutku — aký paradox! No stačí! Musím vravieť bez príkras. Ak zhodneme sa, že nám zošalel, pátrajme, odkiaľ sa ten úkaz vzal. Nie je to kaz? Veď kazy v úkaze sa bez príčiny sotva ukážu. Čo múdrym z toho zvýši? Zvyšky, hľa! Posúďte! Vytiahne spod kabáta list. Mám dcéru. Vlastnú: patrí iba mne. Poslušná poslušne mi poslúžila, hľa, týmto! Počúvajte, rozmýšľajte! Číta. „Bohyni mojej, modle mojej duše, prelestnej Ofélii..." Aký mrzký výraz, aký odporný výraz: to „prelestnej" znie neznesiteľne. Ale počúvajte ďalej a súďte! „Doručiť do jej snehobieleho záňadria." KRÁĽOVNÁ Žeby tie riadky Hamlet napísal? POLÓNIUS Vydržte chvíľu, dobrá kráľovná, všetko vám vyjavím. „Never hviezdam, že nám svietia, never slnku jeho smer, never pravde, čo lož splieta, iba mojej láske ver! Milá Ofélia, slabý som ja veršotepec, nie som schopný svoje vzdychy odratúvať do rytmu, ale musíš mi veriť, že Ťa, milovaná, milujem ako nikoho na svete. Zbohom. Navždy, moja milovaná, až do skonania tela tvoj — Hamlet." Ten list mám od dcéry, vždy poslušnej, ba k sluchu sa mi dostalo aj to, kde, ako, kedy lásku vyznal jej. KRÁĽ Čo povedala na to vyznanie? POLÓNIUS A čo si o mne, výsosť, myslíte? KRÁĽ Si predsa človek čestný, statočný. POLÓNIUS Aj vám to dokážem. Veď povážte: keď raz už iskra lásky vyšľahla — a priznám sa, že zbadal som ju, prv než dcéra sa mi zdôverila s ňou —, nehoden vášho zraku bol by som, keby som pred tým oči zatváral a ako pštros pchal hlavu do piesku, keby som strpel, že sa rozhorí strašlivý požiar — čo si myslíte? Hneď konal som a dcére povedal: „Na inej hviezde princ sa narodil, a nepokúšaj osud!" Odvtedy sa pred ním zamkýna a odmieta prijímať poslov, vracia každý dar. A zrejme z toho všetko vyplýva: on, odmietnutý — musím stručný byť —, prepadá smútku, nechce jesť a spať, je čoraz slabší, svetu uniká a každým dňom je väčší šialenec, a v nás to vyvoláva obavy. KRÁĽ Ty čo si o tom myslíš, Gertrúda? KRÁĽOVNÁ Je to dosť možné, pravdepodobné. POLÓNIUS Povedzte: stalo sa už niekedy, že s istotou som tvrdil: „Je to tak," a bolo inak? KRÁĽ Pokiaľ vieme, nie. POLÓNIUS Ak mýlim sa, aj hlavu dám si sťať. Keď stopu vetrím, pravdu nájdem vždy, i keby pod zemou sa skrývala. Zadnými dvermi do predsiene vstúpi Hamlet, neporiadne oblečený, začítaný do knihy; začuje hlasy z dvorany a na chvíľu sa nepozorovaný za jedným závesom zastaví. KRÁĽ No ako môžeme to dokázať? POLÓNIUS Aj štyri hodiny sa prechádza niekedy po chodbe. KRÁĽOVNÁ To potvrdím. POLÓNIUS Ja vtedy dcéru za ním vypravím. A my sa ukryjeme za záves: ak neprejaví o ňu záujem a láska k nej mu rozum nemúti, hneď pozbavte ma môjho úradu a pôjdem husi pásť. KRÁĽ To skúsime. Vstúpi Hamlet, zahľadený do knihy. KRÁĽOVNÁ Ten úbožiak sa s knižkou prechádza. POLÓNIUS Odíďte, prosím vás, hneď odíďte. Sám sa mu prihovorím. Zbohom vám. Král s Kráľovnou chytro vyjdú. Ako sa má môj vzácny princ Hamlet? HAMLET Zaplať pánboh, dobre. POLÓNIUS Poznáte ma, princ? HAMLET Veľmi dobre, obchodujete s mäsom. POLÓNIUS Mýlite sa, princ. HAMLET V tom prípade si želám, aby ste boli aspoň taký statočný. POLÓNIUS Statočný, princ? HAMLET Presne tak. Ak je niekto na tomto svete statočný, znamená to, že je jeden z desaťtisíca. POLÓNIUS To je svätá pravda, princ. HAMLET Len čo slnko pobozká psiu mrcinu, hneď sa na nej množia červy... Máte dcéru? POLÓNIUS Mám, princ. HAMLET Nedovoľte jej, aby sa prechádzala na slnku. Počať je síce požehnanie, ale musíte dávať pozor, priateľko, aby vám dcéra neprišla do požehnaného stavu. Hamlet sa znova začíta. POLÓNIUS Čo tým chce povedať? Ustavične naráža na moju dcéru; hoci najprv ma nepoznal a tvrdil, že som mäsiar. Pekne dobačoval. Lenže, panebože, aj so mnou láska všelijako krútila, ba takmer som skončil ako on... Znova sa mu prihovorím. Čo to čítate, princ? HAMLET Slová, slová, slová. POLÓNIUS O čom sú tie pletky, princ? HAMLET Pletky medzi kým? POLÓNIUS Myslím to, čo čítate, princ. HAMLET Tisne sa na neho. Polónius ustupuje. Strašné klebety, vážený. Ten naničhodný posmeškár tu tvrdí, že starci majú sivé brady a tváre samá vráska; z. očí im tečie hustá živica a slivkovožltý hlien; a že trpia na katastrofálny nedostatok dôvtipu a zároveň majú strašne slabé bedrá. Hoci tomu slepo a do písmena verím, jednako nepokladám za vhodné, ak sa také veci dávajú na papier, pretože aj vy by ste mohli dospieť do môjho veku, keby ste ako rak boli schopný kráčať dozadu. Znova sa začíta. POLÓNIUS V tej pomätenosti je istý systém. Nevystúpite z toho prievanu, princ? HAMLET Aby som vstúpil do hrobu? POLÓNIUS Tam skutočne nie je nijaký prievan. — Ako výstižne niekedy odpovedá! Šialenstvu sa často pošťastí trafiť do terča s toľkou presnosťou, že zdravý rozum by sa na také niečo nikdy nezmohol. Pôjdem a hneď to nejako narafičím, aby sa stretol s mojou dcérou. — Vznešený princ, v najhlbšej pokore vás zbavím svojej prítomnosti. HAMLET Niet na svete veci, ktorej by som sa zbavil ochotnejšie — okrem svojho života, okrem svojho života, okrem svojho života. POLÓNIUS Porúčam sa vám, princ. Hlboko sa pokloní. HAMLET Akí sú otravní tí starí blázni! Znova sa začíta. Vstúpia Rosencrantz a Guildenstern. POLÓNIUS Vy hľadáte princa Hamleta, a hľa, tu je. ROSENCRANTZ Polóniovi. Pánboh vás opatruj, pane! Polónius odíde. , GUILDENSTERN Vznešený princ! ROSENCRANTZ Najdrahší princ! HAMLET Zdvihne oči. Moji najlepší priatelia! Ako sa máte, Guildenstern? Odloží knihu.. Pozrimeže, Rosencramz! Kamaráti, ako žijete? ROSENCRANTZ Ako ľahostajní synovia tejto planéty. GUILDENSľERN Sme šťastní, že nie sme prišťastní. Nesedíme Šťastene na klobúku. HAMLET Ale ani pod jej podošvami. ROSENCRANTZ Ani to, princ. HAMLET V tom prípade prebývate kdesi v blízkosti jej pása, či uprostred jej pôvabov. GUILDENSTERN Máte pravdu, zrejme tam držíme stráž. HAMLET V ohanbí Šťasteny? Namojveru, to je poriadna cundra. Čo je nové? ROSENCRANTZ Nič zvláštne, princ, ibaže svet je čoraz počestnejší. HAMLET Teda sa blíži súdny deň. Ale vaše informácie sa nezakladajú na pravde. Dovoľte mi, aby som sa opýtal konkrétnejšie: čím ste si to, priatelia, vyslúžili, že vás Šťastena posiela do tohto väzenia? GUILDENSTERN Do väzenia, princ? HAMLET Dánsko je väzenie. ROSENCRANTZ Potom celý svet je väzenie. HAMLET A aké vynikajúce! Nájdeme v ňom množstvo temníc, hladomorní a ciel; a Dánsko je jedno z najhorších. ROSENCRANTZ My sme iného názoru, princ. HAMLET Zrejme to nieje väzenie šité na vašu mieru. Veci vo svojej podstate nie sú dobré ani zlé: dobrými alebo zlými ich robí až naše myslenie; ja pokladám Dánsko za väzenie. ROSENCRANTZ Väzením ho akiste robí vaša ctižiadosť: vášmu duchu je pritesné. HAMLET Božemôj! Aj keby ma zatvorili do orechovej škrupinky, bol by som schopný cítiť sa pánom vesmíru. Len keby ma nemorili tie zlé sny! GUILDENSTERN Sny, ktoré v skutočnosti sú ctižiadosťou; podstatou ctižiadostivého človeka je tieň nejakého sna. HAMLET I sen je iba tieň. ROSENCRANTZ Zaiste, a podľa môjho názoru ctižiadosť je natoľko nehmotná a prchavá, že je to iba tieň tieňa. HAMLET Podľa tejto teórie telá majú iba žobráci; naši panovníci a vychýrení hrdinovia sú vlastne tiene žobrákov. Nemali by sme tento problém predložiť kráľovskému dvoru? Čestné slovo, neviem sa z toho vysomáriť. ROSENCRANTZ, GUILDENSTERN Budeme sledovať každý váš krok. HAMLET Nič také! Nerád by som vás hádzal do jedného vreca so služobníctvom. Ak mám byť voči vám úprimný, starajú sa o mňa väčšmi, než sa to dá vydržať. Ale... keď už sme raz kamaráti: čo robíte na Elsinore? ROSENCRANTZ Iba sme vás prišli navštíviť, princ. HAMLET Už som taký žobrák, že neoplývam ani vďačnosťou, ale vďaka vám; koniec koncov moja vďaka, kamaráti, nestojí za fajku tabaku. Neposlali po vás? Prišli ste z vlastného popudu? Je to normálna návšteva? Prosím vás, nehrajte sa so mnou na skrývačku, povedzte mi pravdu. GUILDENSTERN Čo máme povedať, princ? HAMLET Hocičo, ale k veci. Poslali po vás — prezrádzajú to vaše pohľady, ktoré vaša slušnosť ešte nieje schopná zamaskovať. Viem, že po vás poslal náš dobrý kráľ a kráľovná. ROSENCRANTZ Načo by to robili, princ? HAMLET To musíte vedieť vy. Ale zaprisahávam vás v mene nášho priateľstva, spoločnej mladosti, záväznosti našej vzájomnej náklonnosti i v mene ďalších posvätných vecí, na ktoré by si spomenul lepší rečník — povedzte mi úprimne a otvorene: poslali po vás, alebo nie? ROSENCRANTZ Guildensternovi. Čo odpovieme? HAMLET Pozor, dívam sa na vás. Nahlas. Ak ma máte radi, nevykrúcajte sa. GUILDENSTERN Poslali po nás, princ. HAMLET Poviem vám prečo, a tak mi to nemusíte vyzrádzať, sľub mlčanlivosti, ktorý ste dali kráľovi a kráľovnej, ostane neporušený. V poslednom čase — neviem prečo — vyprchala zo mňa veselosť, zriekol som sa všetkých doterajších návykov. Ide to so mnou dolu vodou. I táto krásna stavba, naša zem, prichodí mi ako pusté predhorie. Ten nádherný vzdušný baldachýn, pozrite, tá smelá nebeská klenba, tá vznešená strecha posiata zlatými ohníkmi — to všetko vnímam ako odpornú zmes morových výparov... Aké majstrovské dielo je človek! Aký vznešený je myslením, aký neobmedzený v schopnostiach, zovňajšku a pohybe, aký rýchly a obdivuhodný v konaní, aký anjel v chápaní, aký boh: najdrahší šperk sveta, vzor tvorstva! A jednako — čo pre mňa znamená tá kvintesencia prachu? Nie, nemám zaľúbenie v mužoch ani v ženách, hoci to svojimi úsmevmi naznačujete. ROSENCRANTZ Také niečo by mi ani na um neprišlo, princ. HAMLET Prečo ste sa teda zasmiali, keď som povedal, že nemám zaľúbenie v mužoch? ROSENCRANTZ Pomyslel som si, princ, ako pôstne počastujete hercov, keď nemáte zaľúbenie v mužoch. Totiž cestou sme ich predbehli a mieria sem, aby vám ponúkli svoje urnenie. HAMLET Ten, čo hrá kráľa, bude vítaný, jeho veličenstvu vzdám hold; potulný rytier sa musí oháňať mečom a štítom, milovník nesmie vzdychať naprázdno, posmeškár dohrá svoju rolu so zdravou kožou, šašo rozosmeje tých, čo majú šteklivú bránicu, a naša dáma buď povie slobodne, čo si myslí, alebo jej blankvers nasadí ohlávku. Akí sú to herci? ROSENCRANTZ Tí, ktorých ste mali tak radi — tragédi z mesta. HAMLET Ako to, že kočujú? Veď pre ich povesť i mešec bolo výhodnejšie kamenné javisko. ROSENCRANTZ Nedávne reformy ich zbavili strechy nad hlavou. HAMLET Ešte vždy sa tešia takej vážnosti, ako keď som ich vídal v meste? Ešte vždy majú toľko ctiteľov? ROSENCRANTZ Nie, takmer nikto o nich ani nezakopne. HAMLET A čo je na vine? Vari už patria do starého železa? ROSENCRANTZ Nie, ešte vždy sa usilujú zo všetkých síl. Ale do módy teraz prišli deti, princ, malé holúšatá, ktoré pípajú dve na tri, a obecenstvo im za to nasilu tlieska. Tie veru prišli do módy a ľudové divadlá (ako ich nazývajú) napĺňajú toľkým hurhajom, že mnohí, čo nosia kord, boja sa ich husích bŕk a neodvažujú sa ukázať v divadle. HAMLET Vravíte, že malé deti? A kto ich vydržiava? Ako im platia? Ostane im ich talent aj potom, keď sa im začne meniť hlas? Nebudú potom roztrubovať, keď z nich vyrastú ľudoví herci (čo je najpravdepodobnejšie, ak sa im nenaskytne nič lepšie), že spisovatelia im krivdia, ak ich nútia vykrikovať to, čo sa im vôbec netisne na jazyk? ROSENCRANTZ Na oboch stranách už bolo preto veľa kriku; a obecenstvo ich s pokojným svedomím hucká do ešte väčších škriepok. Roli časy, keď prepadla každá hra, v ktorej si básnik a herec: neskočili do vlasov. HAMLET Je to možné? GUILDENSTERN Koľko talentu sa už na to premrhalo! HAMLET A tie decká to vari odstránia? ROSENCRANTZ Pravdaže odstránia, ba strhnú z portálu aj Herkula s glóbom. HAMLET Ani sa tomu veľmi nečudujem. Môj strýko je teraz dánsky kráľ a tí, čo sa za života môjho otca naňho dívali zvrchu, dávajú teraz za jeho miniatúrnu podobizeň dvadsať, štyridsať, päťdesiat, ba i sto dukátov. Božemôj, určite v tom bude čosi nadprirodzené a s filozofiou na to nevystačíme. Zaznejú fanfáry. GUILDENSTERN Herci sú už tu. HAMLET Vitajte, páni, na Elsinore. Ukloní sa. Ani ruku mi nepodáte? Vítanie vždy musí držať krok s módou a nemôže sa zbaviť istej obradnosti. Dovoľte mi, aby som učinil zadosť tejto povinnosti... Podáva im ruku. ...a aby moje správanie voči hercom, ktoré — medzi nami — musí byť veľmi pompézne, nevyznelo veľkolepejšie, než sa teraz správam voči vám... Vítam vás; ale ujec otec a teta mama sa vjednom mýlia. GUILDENSTERN V čom, milý princ? HAMLET Preskakuje mi iba vtedy, keď vietor fúka od severo-severo-západu; keď povieva južný vietor, rozoznám komára od somára. Vstúpi Polónius. POLÓNIUS Pozdravujem vás, páni! HAMLET Počujte, Guildenstern, aj vy napnite uši; to veľké dojča, čo tam vidíte, ešte potrebuje plienky. ROSENCRANTZ Možno ich potrebuje znova. Veď sa vraví, že starý človek je dvojnásobné decko. HAMLET Stavím sa, že mi chce oznámiť príchod hercov. Dávajte pozor. Zvýši hlas. Máte, prosím, pravdu. Naozaj to bolo v pondelok ráno. POLÓNIUS Mám pre vás novinu, princ. HAMLET I ja mám pre vás, prosím, novinu... Keď Roscius bol v Ríme hercom... POLÓNIUS Herci k nám prišli, princ. HAMLET Nevídali! POLÓNIUS Čestné slovo... HAMLET „I každý herec dokvitol na svojom somárovi!" POLÓNIUS Sú to najlepší herci na svete a môžu hrať tragédiu, komédiu, historickú hru, pastorále, pastorálnu komédiu, historické pastorále, historickú tragédiu, tragikomicko-historické pastorále, hru, ktorá dodržiava tri jednoty, i skladbu bez akýchkoľvek pravidiel. Seneca je pre nich maličkosť a Flauta majú v malíčku, a nezáleží na tom či hovoria viazanou rečou, alebo prózou... Sú to majstri svojho remesla. HAMLET „Ó, Jefta, sudca izraelský, aký si ty poklad mal!" POLÓNIUS Aký poklad, princ? HAMLET Nuž, „mal jednu dcéru a nič viac, tú dcéru strašne miloval". POLÓNIUS Zasa naráža na moju dcéru. HAMLET Nemám azda pravdu, starý Jefta? POLÓNIUS Ak ma nazývate Jeftom, princ, potom mám aj dcéru, ktorú strašne milujem. HAMLET Nie, to tam už nieje. POLÓNIUS A ako to znie ďalej, princ? HAMLET Nuž, „čo osud chcel, aj pánboh chcel", a ďalej už viete: „i stalo sa, čo sa stalo..." a ostatné sa dozviete z prvého verša tej nábožnej pesničky. Pozrite, už prichádzajú moji zostručňovatelia. Vstúpia štyria-piati herci. Vitajte, majstri, vitajte všetci - som rád, že ťa vidím zdravého! Vitajte, dobrí priatelia! Môj starý kamarát! Ako ti narástla brada od nášho posledného stretnutia! To si ma s tou bradou prišiel do Dánska strašiť? Ako sa má moja mladá slečna a milostivá? Božemôj, v kráse ste zase o podpätok bližšie k nebu, než keď som vás videl naposledy. Modlite sa k Bohu, aby sa vám nezlomil hlas ako falošná zlatka... Majstri, vítam vás! Pustíme sa do toho ako francúzski sokoliari: vrhneme sa na všetko, čo zazrieme, budeme hovoriť z mosta doprosta. Prvému hercovi. Nože nám daj ochutnať, čo sa v tebe skrýva! Neprednesieš nám dáky vášnivý monológ? PRVÝ HEREC Aký monológ, dobrý princ? HAMLET Raz som ťa počul prednášať jeden monológ, ale ten sa nikdy nedostal na javisko, a ak sa dostal, neprežil svoju premiéru, pretože, ako si spomínam, tá hra sa nepáčila publiku. Podľa môjho názoru i podľa názoru tých, ktorých mienka v takýchto veciach má väčšiu váhu než moja — tá hra bola vynikajúca, majstrovsky skonštruovaná, napísaná rovnakou mierou nevtieravo i rafinovane... Spomínam si, ako ktosi povedal, že vo veršoch síce niet nijakého korenia, ktoré by dodávalo obsahu dráždivosť, ale takisto ani v jednej vete najmenší náznak toho, čo by autora obviňovalo zo sentimentality. Kritik autorov štýl nazval počestnou metódou, čo diváka ozdravuje i mu lahodí, a to nielen svojou elegantnosťou. Obzvlášť sa mi zapáčil jeden monológ — Eneovo rozprávanie Didóne, a najmä tá pasáž, kde opisuje Priamovo zavraždenie. Ak máš ten monológ ešte v pamäti, začni od verša — počkaj, počkaj — „Ukrutný Pyrrhus ako divá zver..." ba nie, nieje to tak, ale Pyrrhom sa to začína: „Ukrutný Pyrrhus v konských útrobách mal ruky tmavšie než zlé úmysly a pripomínal najčerncjšiu noc. Len čo z nich vyšiel, ešte tmavší je a ešte hrozivejšie pôsobí: od hlavy po päty ho sfarbila krv otcov, matiek a ich synov, dcér, čo v ohni podpálených príbytkov, svietiacom strašným vraždám, spiekla sa. Hnev posadol ho, stuhol na kameň, zaschnutá krv ho trikrát zväčšila, vypliešťal oči ako rubíny a dal sa hľadať Priama..." POLÓNIUS Namojveru, výborne ste to predniesli, princ — náležité ste to vygradovali a precítili. PRVÝ HEREC „Našiel ho v zápase s Grékmi: jeho starý meč sa vzpieral rukám, klesal do prázdna a neposlúchal: v boji nerovnom sa Pyrrhus v hneve zahnal na Priama, a len čo strašlivý meč zasvišťal, kmeť klesol na zem a tým úderom precitla Trója; jazyk plameňov sa stiahol, Pyrrhov sluch však zachvátil údesný hrmot. A hľa: jeho meč, čo už sa rútil priamo na hlavu vzácneho Priama, ostal vo vzduchu, krvavý tyran Pyrrhus zmeravel a ľahostajný k svojim zámerom znehybnel ako stĺp. Tak ako neraz býva pred búrkou — na nebi vládne mier, niet mráčika, nič nezaduje, lístok na zemi sa nepohne, a zrazu strašný blesk rozpára oblohu —, aj v Pyrrhovi sa prebudila nakopená zášť. Kladivá Kyklopov tak nebili, keď kuli večný pancier Marsovi! To Pyrrhov ľúty meč ťal do Priama! Preč, Šťastena, ty cundra! Bohovia, zvolajte radu, odnímte jej moc, vylámte spice na jej kolese, nech skotúľa sa z výšin nebeských až do pekelných útrob." POLÓNIUS Zdá sa mi to trochu zdĺhavé. HAMLET Dáme to spolu s vašou bradou pristrihnúť. Prosím ťa, pokračuj — jemu sa páčia iba odrhovačky a oplzlé vtipy, ináč hneď ho chytá spánok — pokračuj, teraz príde na rad Hekuba. PRVÝ HEREC „Ach, v zábale kto videl kráľovnú..." HAMLET V zábale kráľovnú? POLÓNIUS To je ohromné! Tá zaháľajúca kráľovná sa mi páči! PRVÝ HEREC „...pobiehať bosky, hroziť plameňom v záplave sĺz, len šatka na hlave, kde býval diadém, len handry kus, čo prestrašená kdesi uchmatla, okolo štíhlych bedier ovitý, kto videl to, ten jazyk do blenu si vnorí, aby preklial Šťastenu; a keby zhliadli na ňu bohovia, keď pred jej tvárou Pyrrhus s rozkošou roztínal na kúsky jej manžela, ten strašný výkrik, ktorý vyvrel z nej — ak bohov dojmu veci pozemské —, by jasné oči nebies zarosil a v bohoch súcit prebudil." POLÓNIUS Pozrite, veď zbledol ako krieda a v očiach má slzy — prosím vás, už prestaňte. HAMLET To nič; aj tak mi to zakrátko budeš musieť dokončiť. Prosím vás, ráčte sa o týchto hercov „dobre postarať; a počujte, nech s nimi zaobchádzajú, ako sa patrí, lebo herci sú súhrn a stručná kronika našich čias. Radšej by som strpel po smrti zlý epitaf, než zaživa u nich požíval zlú povesť. POLÓNIUS Budem s nimi zaobchádzať tak, ako si to zaslúžia, princ. HAMLET Preboha, oveľa lepšie, človeče! Keby sme s každým zaobchádzali tak, ako si to zaslúži, kto sa v takom prípade vyhne výprasku? Zaobchádzajte s nimi tak, ako vám to káže vlastná česť a dôstojnosť — čím menej si to zaslúžia, tým záslužnejšia bude vaša veľkodušnosť. Odveďte ich! POLÓNIUS Poďte, páni. Podíde ku dverám. HAMLET Nasledujte ho, priatelia; zajtra prídem na vaše predstavenie. Zastaví Prvého herca. Počuj, starký, nemohli by ste zahrať Gonzagovo zavraždenie? PRVÝ HEREC Mohli, princ. HAMLET Tak nám ho zajtra zahráte. A mohli by ste sa navyše naučiť dvanásť až šestnásť veršov, ktoré by som vám do tejto hry ešte pripísal? PRVÝ HEREC Pravdaže, princ. Polónius a herci odídu. HAMLET Výborne. Choďte za týmto pánom a prosím vás, nerobte si z neho blázna. Prvý herec odíde. Rosencrantzovi a Guildensternovi. Milí priatelia, až do večere sa s vami rozlúčim. Vitajte teda na Elsinore! ROSENCRANTZ Milý princ! Odídu. HAMLET Boh s vami! Konečne som znova sám! Aký som podliak, prispôsobivec! Nieje to strašné? Veď ten herec tu uveril slovám, vášeň predstieral a prispôsobil dušu predstavám, tvár pobledla mu, z očí vyhŕkli mu slzy, nemohol sa ovládnuť, rozochvel sa mu hlas — a príbehu sa pre nič za nič celkom odovzdal. A prečo? Pre Hekubu? Kvôli nej? Čím je mu Hekuba, čím on je jej, že pre ňu plače? Čo by urobil, keby mal smútiť, prečo smútim ja? Javisko zaplavil by slzami, hľadisku svojím výstupom vzal reč: aj vinník by sa zbláznil, nevinný vydesil, nevedomý poplietol, každému zburcoval by sluch a zrak: a ja sa vŕtam ako tupý červ vjedinej kôpke, chodím do kruhu a neozvem sa v prospech vladára, ktorému podlo vzali kráľovstvo i život. Nebodaj som zbabelec? Kto povie, že som podliak? Kto prerazí mi hlavu, kto mi vlasy vytrhá? Kto napľuje mi do tváre, kto rozbije mi nos, kto obviní ma z klamstva, kto vyrazí mi dych? Kto? Povedzte! Dočerta, zhltnem to: čo zvýši mi? Som krotký ako baran, nemám žlč, od ktorej by sa čaša preliala. Tou zdochlinou som mohol nakŕmiť už krkavce! Ten chlipný pľuhavec! Bezcitný, zradný, smilný ukrutník! Príď, pomsta! Aký som hlupák! Aký hrdina! Ja, syn, čo vraždou prišiel o otca, nebom i peklom k pomste súrený, namiesto činov som len plný slov a kľajem ako starý námorník. Plemenný kôň! Fuj, hanba mi! Ty, rozum, maj sa k činu! Počul som, že hriešnika, keď sedí v divadle, tak môže dojať presvedčivosť hry, že znezrady sa k hriechom priznáva. Bárs vražda nemá jazyk, prevraví zázračným nástrojom. Tí herci tu predvedú pred ujcovým pohľadom otcovo zavraždenie. S očami na stopkách budem hľadieť na neho. Ak pohne brvou, dozviem sa, čo chcem. A čo vtedy, keď diablom bol ten duch? Aj diabol máva občas vľúdnu tvár. Som slabý tvor, čo smútkom podlieha — čert takú dušu ľahko ovládne, a možno chce ma zničiť. Potrebujem dôkazy. Nech ten výstup lepom je, na ktorý sadne kráľa svedomie. Odíde. Uplynie deň. TRETIE DEJSTVO PRVÝ OBRAZ Predsieň pred prijímacou dvoranou, na stenách závesy, uprostred stôl; na jednej strane kľačadlo s krížom Vstúpia Kráľ s Kráľovnou, potom Polónius, Rosencrantz a Guildenstern; niekoľko krokov za nimi Ofélia. KRÁĽ Nemožno teda z neho vytiahnuť, čo v hlave máta mu, čo ako mrak zastiera slnko jeho mladosti? ROSENCRANTZ Vraj cíti ťažký balvan na srdci, no nemieni sa s ničím zdôveriť. GUILDENSTERN Nemému nerozumie ani vlastná mať. Len čo ho otázkami priprieme a zdá sa nám, že už-už prevraví, s vrtkosťou šialenca sa vyšmykne. KRÁĽOVNÁ A bol k vám aspoň vľúdny? ROSENCRANTZ Prijal nás tak ako pravý šľachtic — zdvorilo. GUILDENSTERN Hoci sa pri tom musel premáhať. ROSENCRANTZ Bol skúpy na slovo, no nešetril uštipačnosťou. KRÁĽOVNÁ Nemohli ste ho rozptýliť, jeho myseľ zabaviť? ROSENCRANTZ Cestou sme stretli hercov, kráľovná. Keď sme sa o nich pred ním zmienili, akoby ožil, potešil sa im. Družina hercov už je na dvore, a pokiaľ viem, má jasné pokyny dnes večer zahrať divadlo. POLÓNIUS Tak je; mám v jeho mene pozvať na tú hru aj vaše veličenstva. KRÁĽ Prídeme radi; veľmi teší nás, že aspoň o niečo má záujem. Ten záujem v ňom, páni, podporte, nech konečne ho niečo rozptýli. ROSENCRANTZ Sme k službám vám. Rosencrantz a Guildenstern odídu. KRÁĽ. Aj ty choď, Gertrúda! Práve sme po Hamleta poslali: akoby nevdojak tu naďabí na Oféliu. My ako oprávnení zvedovia — jej otec i ja — sa tu skryjeme, aby sme nevidení videli a posúdili toto stretnutie. Sám svojím správaním nám napovie, či skutočne sa zhrýza pre lásku, alebo dačo iné trápi ho. KRÁĽOVNÁ Odídem. — Ofélia, kiež je tak, že iba z tvojej krásy vyplýva to Hamletovo čudné správanie! Hneď by som verila, že tvoja cnosť mu vráti pokoj a že oboch vás zošľachtí. OFÉLIA Nič si väčšmi neželám! Kráľovná odíde. POLÓNIUS Ty prechádzaj sa. — Skryjeme sa, kráľ! — Do tejto knihy skús sa začítať, Vezme z kľačadla knihu. čím svoju samotu si prizdobíš. Nie nadarmo sa vraví, že aj čert sa v našich očiach stáva anjelom, keď odovzdanosť duchu predstiera. KRÁĽ Božemôj, to je pravda! Ako bič mi šľahajú tie slová svedomie! Môj čin je iste ešte mrzkejší než nalíčené líca neviestky, hoci ho do najlepších úmyslov chcem zabaliť. To strašné bremeno! PO LÓNIUS Už prichádza! Kráľ, musíme sa skryť! Ukryjú sa za záves; Ofélia si kľakne na kľačadlo. Vstúpi Hamlct, hlboko skľúčený. HAMLET Byť, a či nebyť — kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac: či trpne niesť strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho premôcť? Umrieť, spať — nič viac, a myslieť si, že spánkom tým sa končí srdca bôľ a stovky hrôz, čo súdené sú nám; nuž umrieť, spať — to vari je náš vytúžený cieľ? Spať — azda snívať — ale ľaká nás, keď unikneme svetským krútňavám, čo v spánku smrti prisnije sa nám. Váhame — práve táto obava nám predlžuje strasti života. Veď kto by znášal bič a posmech čias, bezprávie tyranov a spupnosť pyšných, žihadlá ohrdnutej lásky a ústrky, čo schopný od neschopných utŕži, keď ľahko iba jedným bodnutím svoj pokoj môže nájsť? Kto na pleciach by vláčil strašnú ťarchu života? Len hrôza z toho, čo je po smrti, z neznámych končín, odkiaľ nevracia sa žiaden pútnik, vôľu marí nám a káže radšej znášať známe zlá než uniknúť k tým, čo sú neznáme. To vedomie z nás robí zbabelcov a prirodzená ľudská rozhodnosť uvädá v temnom tieni dohadov; najsmelšie plány, veľké zámery tak ako bubliny sa rozpľasnú a nikdy nedozrejú na činy. No stačí! Ofélia najkrajšia, aj moje hriechy spomeň v modlitbách. OFÉLIA Vstane. Princ, ako ste sa mali za ten čas? HAMLET Úctivo ďakujem — nuž, ušlo to. OFÉLIA Princ, dostala som od vás darčeky a rada by vám ich vrátila. Prosím vás, prijmite ich späť. HAMLET Nie, nie, nijaký dar som nedal nikomu. OFÉLIA Ba dali — s venovaním navyše. A jeho opojnosťou každý dar bol ešte vzácnejší. Tá opojnosť však vyprchala, vezmite si ich: dar nemá cenu, keď sa ukáže, že jeho darca z lásky nedal ho. Tu máte. Zo záňadria vyberie šperky a položí ich pred neho na stôl. HAMLET Uvedomí si, že ide o úskok. Chachacha! Si počestná? OFÉLIA Prosím? HAMLET Si krásna? OFÉLIA Čo tým chce vaša výsosť povedať? HAMLET Ak si počestná a krásna, musíš dávať pozor, aby sa ti počestnosť nedostala do rozporu s krásou. OFÉLIA Môže mať krása lepšiu spoločníčku, ako je počestnosť, princ? HAMLET To sotva, lebo skôr krása z počestnosti urobí kupliarku, než počestnosť krásu na svoj obraz pretvorí. Kedysi to bol iba paradox, ale v dnešných dňoch už na to máme aj dôkazy. Kedysi som ťa miloval. OFÉLIA Donútili ste ma, aby som tomu verila, princ. HAMLET Nemala si mi veriť! Nášmu starému plemenu sotva možno naočkovať cnosť, nás už nikto nezmení. Nemiloval som ťa. OFÉLIA Tým väčšmi ste ma oklamali. HAMLET Ukáže na kľačadlo. Choď do kláštora, načo by si mala rodiť hriešnikov? Som človek počestný ako stovka iných, a predsa by som sa mohol obviniť z toľkých hriechov, že by bolo bývalo lepšie, keby ma mať nebola porodila. Som veľmi pyšný, pomstivý, ctižiadostivý. Drieme vo mne viac nerestí, než na aké si stačím spomenúť, než aké si môžem vybaviť v predstavách a než aké možno spáchať za jeden ľudský život — načo by sa takí ľudia ako ja mali plahočiť medzi zemou a nebom? Všetci sme skrz-naskrz lotri, nikomu z nás never. Choď svojou cestou do kláštora... Znezrady. Kde je tvoj otec? OFÉLIA Doma, princ. HAMLET Dobre ho zamkýnajte, aby robil blázna iba vo vlastnom dome. Odíde. OFÉLIA Kľakne si pred krížom. Dobrý Bože, buď mu na pomoci! HAMLET Vráti sa rozrušený. Keby si sa predsa vydala, dám ti do vena túto múdrosť: buď cnostná ako ľad, čistá ako sneh, ani tak neujdeš klebetám! Choď do kláštora, choď, zbohom... Prechádza sa sem a ta. Ak sa naozaj potrebuješ vydať, vydaj sa za dákeho ťulpasa. Múdri chlapi totiž pridobre vedia, aké netvory ste schopné z nich urobiť; choď do kláštora a čím skôr! Zbohom. Vybehne. OFÉLIA Nebeské mocnosti, uzdravte ho! HAMLET Ešte raz sa vráti. Aj o tom vašom skrášľovaní som počul toho dosť. Pánboh vám dal jednu tvár, a vy si robíte druhú; vrtíte sa, hopkáte, šušlete, maznáte sa s každým božím tvorom a svoju žiadostivosť vydávate za nevedomosť. Choď, už o tom nechcem ani počuť, mám toho plné zuby. Bohuprisahám, už nebude viac sobášov. Tí, čo sú zosobášení — všetci okrem jedného —, nech si vláčia to svoje jarmo až do hrobu. Ostatní nech ostanú tak, ako sú. Choď do kláštora, choď! Znova odíde. OFÉLIA Ach, aký vzácny duch sa zosypal! Učenec, dvoran, vojak, zrak, reč, meč, nádej a výkvet našej krajiny, zrkadlo módy a vzor nad vzory, najväčšmi ctený medzi ctenými — kam podel sa? To všetko už je preč. Ja najbiednejšia z biednych bedárka, sladkosťou jeho prísah zmámená, som svedkom, ako vzácny, hrdý um onemel ako zvonec bez srdca a jeho vyhladenú mladú tvár rozrýva svojím pluhom šialenstvo. Aká to hrôza, aký strašný des, že na to všetko musím hľadieť dnes. Modlí sa. Kráľ a Polónius sa prikradnú spoza závesu. KRÁĽ Vraj láska! Celkom inde hlavu má. A to, čo vravel — hoci zmätene, neznelo pochabo — má v duši tieň; a nemôžem sa zbaviť obavy, že clivota v ňom môže vysedieť aj nebezpečné veci. Aby sme predišli väčšiemu zlu, pošleme ho do Anglicka dane vymáhať. Možno, že moria, cudzie krajiny a nové zážitky mu vyženú zo srdca moru, čo tam hniezdi, zadúša jeho mozog, zbavuje ho vlastnej podoby. Čo povieš? Vrav! Ofélia podíde bližšie. POLÓNIUS To azda pomôže. No určite aj z ohrdnutej lásky vyviera ten smútok. Ofélia, mýlim sa? Nie, nevrav, o čom princ ti rozprával, váš celý rozhovor sme počuli. — Konajte podľa vlastnej úvahy, no ak vám môžem, výsosť, poradiť, po predstavení nech sa kráľovná pokúsi z neho dačo vytiahnuť; ja - s dovolením - ucho nastavím ich rozhovoru. Ak nič nepovie, pošlite ho preč a či pod zámku – to nechám na vás. KRÁĽ Potrebný je chvat: keď šalie princ, to ohrozuje štát. Odídu. DRUHÝ OBRAZ Sieň na hrade; po oboch stranách sú sedadlá, pripravené na predstavenie; v pozadí pódium so závesmi; ktoré zakrývajú javisko na javisku HAMLET Prvému hercovi. Prosím vás, predneste ten výstup presne tak, ako som ho ja predniesol, pohrajte sa s ním na jazyku. Ale ak ho iba odmeliete, ako to robievajú viacerí naši herci, bude ma mrzieť, že som svoje verše nedal odrapotať obecnému bubeníkovi. A nemávajte rukami ako veterný mlyn. Každý prostriedok používajte s mierou, lebo práve v záplave, búrke a či — ak to smiem tak nazvať — smršti vášne si musíte osvojiť a zachovať triezvosť. Iba tak dosiahnete ľahkosť prejavu. Božemôj, srdce mi krváca, keď počúvam dákeho ozembucha v parochni, ako rozdrobuje vášeň na kúsky, na číre zdrapy, len aby sa votrel do priazne divákom na prízemí, ktorí sú zväčša schopní vnímať iba nemohry bez hlavy a päty a pekelný hurhaj. Dal by som zmlátiť takého herca, čo prekonáva Xantipu a je strašnejší Herodes než Herodes v skutočnosti. Prosím vás, vyhýbajte sa tomu! PRVÝ HEREC Za to sa môžem vašej výsosti zaručiť. HAMLET Ale nebuďte ani veľmi krotkí. Dajte sa poučiť vlastným citom, hrajte, ako si to žiada slovo, a vravte, ako si to žiada hra. Predovšetkým však dbajte na to, aby ste neprekročili prirodzenú mieru. Všetko, čo sa zveličí, vybočuje zo zmyslu divadla, ktorého poslaním od nepamäti bolo a je i teraz nastavovať zrkadlo prírode, ukazovať cnosti jej krásu, zlobe jej ošklivosť a dobe jej vernú podobu, jej odtlačok... Ak v tom presiahnete alebo nedosiahnete mieru, neskúsený divák sa vám bude azda smiať, ale súdneho diváka tým len zarmútite. A mienka súdneho diváka musí pre vás znamenať viac než plné hľadisko tých druhých. Sú herci — a videl som ich hrať a počul som, ako ich až do neba vychvaľujú — sú herci, ktorí — s odpustením — svojím prejavom i pohybom tak málo pripomínajú kresťanov, pohanov a či vôbec ľudí a tak gestikulujú a škriekajú, že mi zišlo na um, či ich azda nestvoril iba dáky príštipkár prírody: celkom ich sfušoval, a preto napodobňujú človeka tak odpudzujúco. PRVÝ HEREC Dúfam, že naša družina to už značne napravila, princ. HAMLET Napravte to teda úplne! A nedovoľte tým, čo hrajú u vás šašov, aby hovorili viac, než majú napísané, lebo sú aj takí, čo sa z ničoho nič začnú smiať, aby rozosmiali v hľadisku hŕstku nenáročných divákov, hoci možno práve v tej istej chvíli ide v hre o dáky vážny problém. To je neodpustiteľné a svedčí to o poľutovaniahodnej ctižiadosti tých, ktorí sa k tomu uchyľujú... Choďte sa pripraviť. Herci sa odoberú za záves. Vstúpi Polónius s Rosencrantzom a Guildensternom. Tak čo, vážení? Príde sa kráľ pozrieť na to veľdielo? POLÓNIUS Aj s kráľovnou, a hneď sú tu. HAMLET Prikážte hercom, aby sa poponáhľali. Polónius sa ukloní a odíde. Nemôžete ich posúriť aj vy? ROS ENCRANTZ Pravdaže, princ. Rosencrantz a Guildemtem odídu za Polóniom. HAMLET Pozrimeže! Horatio! Vstúpi Horatio. HORATIO Som k vašim službám, milý princ. HAMLET Horatio, si najčestnejší muž, s akým som mal tú česť sa zhovárať. HORATIO Preboha, princ... HAMLET Nie, nelichotím ti, veď čo by si mi mohol poskytnúť, keď živíš sa len svojou dobrotou? Chudákom lichotiť je zbytočné. Nech jazyk líže päty nadutcom! Kolená ohýbajme iba tam, kde dačo získame... Čuj, odkedy smie moja duša voliť slobodne a čo sa skrýva v ľuďoch, spoznávať, jedine k tebe cítim dôveru. Aj trpíš, akoby si netrpel, a rovnako si vďačný osudu za dobré i zlé; šťastlivci sú tí, čo v takej miere majú cit a um, že osud na nich ako na píšťalke nemôže preberať; ja človeka, čo vášňam neslúži, si do srdca, do srdca svojho srdca zapíšem: v ňom pevné miesto som ti vyhradil. Kráľovi zahrajú dnes večer hru, kde jedna scéna pripomenie to, čo o otcovej smrti vravel som. Keď sa tá scéna začne, prosím ťa, na môjho ujca ako ostriež hľaď. Ak ani touto scénou z brlohu nevyženieme utajený hriech, nie ducha, ale diabla videl som a moje dohady sú hnusnejšie než sopúch vulkána; buď pozorný; ja k jeho tvári prikujem svoj zrak a neskôr posúdime spoločne, ako sa ujec správal. HORATIO Výborne. Ak v priebehu hry dačo ukradne a mne to unikne, škodu zaplatím. Zaznejú trúbky a bubny. HAMLET Už prichádzajú na predstavenie. Musím sa tváriť ľahostajne. Zaujmi svoje miesto. Vstúpia Kráľ a Kráľovná, za nimi Polónius, Ofélia, Rosencrantz, Guildenstern a ďalší dvorania; usadia sa, Kráľ, Kráľovná a Polónius na jednej strane, Ofélia s Horatiom a ďalší na druhej strane. KRÁĽ Ako sa má náš synovec Hamlet? HAMLET Výborne. Kŕmim sa vzduchom, ktorý je nadievaný sľubmi. Ani moriak by z toho väčšmi nestučnel. KRÁĽ S tou odpoveďou nemám nič spoločné, Hamlet. Tieto slová mne nepatria. HAMLET Lenže už ani mne nepatria. Polóniovi. Spomínali ste, že ste kedysi na univerzite hrali divadlo. POLÓNIUS Tak veru, princ môj, a pokladali ma za dobrého herca. HAMLET Koho ste hrali? POLÓNIUS Julia Caesara. Prišiel som o život na Kapitole, Brutus ma zabil. HAMLET Bolo to od neho brutálne, ak zabil také kapitálne teľa. Herci sú už pripravení? ROSENCRANTZ Áno, princ. Čakajú na váš pokyn. KRÁĽOVNÁ Poď ku mne, milý Hamlet, sadni si vedľa mňa. HAMLET Nie, matka, tu je to pre mňa príťažlivejšie. Obráti sa k Ofélii. POLÓNIUS Kráľovi. Aha! Všimli ste si to? Spolu si šepkajú a hľadia na Hamleta. HAMLET Slečna, smiem sa ti položiť do lona? OFÉLIA Nie, princ. HAMLET Mal som na mysli položiť hlavu do tvojho lona. OFÉLIA To smiete, princ. Hamlet si ľahne k jej nohám. HAMLET Ty si myslíš, že som mal na mysli dáku nízkosť? OFÉLIA Nič si nemyslím, princ. HAMLET To je krásna predstava — ležať dievčaťu medzi nohami. OFÉLIA Čo, prosím? HAMLET Nič. OFÉLIA Ste dnes veselý, princ. HAMLET Kto, ja? OFÉLIA Áno, princ. HAMLET Božemôj, niet na celom svete veselšieho človeka. Čo iné mi napokon ostáva, ako zachovať si veselosť, keď sa aj moja matka správa tak veselo, hoci otec umrel iba pred dvoma hodinami. Kráľovná sa obráti a šepká čosi Kráľovi a Polóniovi. OFÉLIA Nie, už pred dvoma mesiacmi, princ. HAMLET Tak dávno? Nech si teda iba čert chodí v čiernom, ja sa vyparádim. Panebože, pred dvoma mesiacmi umrel, a ešte sa na neho nezabudlo? Môžeme teda dúfať, že pamiatka veľkého človeka prežije jeho smrť až o pol roka. Ale iba v tom prípade, ak zaživa staval kostoly, lebo ináč upadne do zabudnutia tak ako ten hojdací koník, ktorého epitaf znie: „Ojojoj, koník môj, už na teba zabudli." Zaznejú trúbky, závesy sa roztiahnu a odhalia malé javisko, na ktorom sa začína N E M O H R A. Vstúpia Kráľ a Kráľovná, správajú sa ako zaľúbenci, Kráľovná objíma Kráľa a Kráľ Kráľovnú. Kráľovná si kľakne a posunkami dáva Kráľovi najavo svoju lásku. Kráľ ju zdvihne a položí si hlavu na jej šiju, potom klesne na kvetinový záhon; keď Kráľovná zbadá, že Kráľ spí, opustí ho; vtedy vstúpi iný muž, strhne Kráľovi korunu, bozká ju, nakvapká spiacemu do ucha jed a odíde; Kráľovná sa vráti, nájde Kráľa mŕtveho a naznačuje žiaľ; travič s troma-štyrmi mímami sa znova vráti a zdanlivo jej prejavuje sústrasť; mŕtvolu vynesú; travič sa zalieča Kráľovnej darmi; Kráľovná chvíľu predstiera neprístupnosť, ale napokon prijme jeho lásku. Spustí sa záves. Hamlet je vzrušený a počas celého výstupu vrhá pohľady na Kráľa a Kráľovnú; tí sa celý čas zhovárajú s Polóniom. OFÉLIA Čo to má znamenať, princ? HAMLET Tichá voda brehy myje. Inými slovami: zločin. OFÉLIA Pravdepodobne tá nemohra má naznačiť obsah hry. Pred záves vystúpi Herec; Kráľ a Kráľovná sa obrátia a počúvajú. HAMLET Ten nám to povie. Herci nemôžu udržať jazyk za zubami, vždy všetko vyzradia. OFÉLIA Vysvetlí nám, čo tou nemohrou chceli ukázať? HAMLET Áno — aj to, čo mu ty ukážeš. Len sa mu to nehanbi ukázať a on ti bez hanby všetko povysvetľuje. OFÉLIA Ste neslušný, neslušný, budem sa dívať na hru. HEREC Prosíme našich urodzených hostí, aby nás i hru vzali do milosti a poctili nás štipkou pozornosti. Odíde. HAMLET Toto bol prológ, alebo venovanie na prstienok? OFÉLIA Veď to bolo krátke, princ. HAMLET Ako ženská láska. Na pódium vystúpia dvaja herci, predstavitelia Kráľa a Kráľovnej. DIVADELNÝ KRÁĽ Tridsaťkrát prešlo slnko svoju púť, oceán i suš stihlo obopnúť, a tridsaťkrát dvanásť lún už tridsaťkrát svoj lampáš stačilo nám požičať, čo naše srdcia spojil lásky cit a nič nás nemôže už rozlúčiť. DIVADELNÁ KRÁĽOVNÁ Kiež slnko s lunou blúdia do tých čias, kým plameň lásky nedohorí v nás! Lež beda mi! Vás tuším čosi bolí. Ste smutný. Dávno nie ten, čo ste boli, a preto bojím sa, že nie ste môj. Necíťte preto, prosím, nepokoj. Veď žena, aj keď ľúbi, vždy má strach. Strach s láskou v žene vždy sú nad mieru: buď ich je primálo, buď nadmieru. Poznáte, že vás ľúbim nesmierne, a s láskou rastie aj strach úmerne. Čím väčšia láska, tým je väčší strach: moc lásky — tá sa rodí v obavách. DIVADELNÝ KRÁĽ Čoskoro opustím ťa, moja milá, už z môjho tela mizne všetka sila. Ty ďalej tohto sveta užívaj, buď ctená, milovaná — nebodaj si nájdeš zasa muža. DIVADELNÁ KRÁĽOVNÁ Mlčte už; najväčšou zradou bol by druhý muž. Druhého muža chcú len vrahyne, keď prvý muž ich rukou zahynie. HAMLET To ako blen je trpké, ako blen. DIVADELNÁ KRÁĽOVNÁ Druhýkrát ženie ženy k oltáru nie láska, iba zištnosť bez páru. Veď nebohý sa v hrobe obráti, keď s druhým mužom splyniem v objatí. DIVADELNÝ KRÁĽ Čo vravíš, iste vravíš zo srdca, lež ktorý zámer v nás sa nezrúca? Náš úmysel je otrok pamäti, keď v/niknc, v/bíkne a viac nesvieti; kým nezrelý je, nemožno ho striasť, keď dozreje, sám padne ako dážď. A musíme mať stále v pamäti, že človek sebe dlhy neplatí. Ak dačo sľúbi pri vzplanutí vášne, zabudne na to, len čo vášeň zhasne. Keď radosť a či smútok prudké sú, tak sami sebe skazu prinesú. Kde radosť hýri, smútok najviac bolí, a stačí málo: vymenia si roly. Svet nie je večný; osudy sa menia: i v našej láske môže nastať zmena. Ktovie, kto koho vodí na povrázku: či láska osud a či osud lásku. Keď mocnár padne, rozpŕchnu sa verní a nepriateľ sa valí na dvor dvermi. Tak našu lásku osud spravuje: šťastlivec z priateľov sa raduje. Chcieť od nich pomoc však je priveľa: nepriateľa si spravíš z priateľa. Nuž vráťme sa ta, kde sme začali: od vôle k činu krok je nemalý. Pri každom pláne dočkáme sa zmeny, my mienime, a osud všetko zmení — len mysli si, že nevydáš sa znova, tvoj zámer umrie, len čo budeš vdova. DIVADELNÁ KRÁĽOVNÁ Nech zem mi jedlo, nebo svetlo nedá a vo dne v noci lomcuje mnou bieda, nech všetka nádej v zúfalstvo sa zmení a pripútaná budem vo väzení, nech radosť chrbtom sa mi obráti, čo bolo krásne, zmizne v prekliatí, nech nemám únik z toho položenia, ak ako vdova budem znova žena! HAMLET Je vôbec možné, aby po tom všetkom svoj sľub porušila? DIVADELNÝ KRÁĽ Priveľa sľubuješ! Choď teraz, milá, po dlhom dni sa žiada spánku chvíľa. Už nevnímam... DIVADELNÁ KRÁĽOVNÁ Len snívaj sladké sny, nijaká noc nám srdce nestiesni! Odíde. HAMLET Kráľovná, ako sa vám páči táto hra? KRÁĽOVNÁ Zdá sa mi, že tá dáma sľubuje trocha veľa. HAMLET Áno, ale ona svoje sľuby aj dodrží. KRÁĽ Ty poznáš obsah tej hry? Nie je na nej nič pohoršujúce? HAMLET Nie, nie, to všetko je iba žart: v hre sa otravuje iba zo žartu. Nie je na tom vôbec nič pohoršujúce. KRÁĽ Ako sa volá tá hra? HAMLET Pasca na myši. Krásne, však? To je metafora. Hra zobrazuje vraždu, ktorá sa stala vo Viedni. Ten vojvoda sa volal Gonzago a jeho žena Baptista. Hneď uvidíte, že tu ide o veľkú podlosť, ale čo nás do toho? My máme čisté duše, nás sa to netýka — a koho sa to týka, nech sa myká, koho sa to netýka, nech sa omyká. Vstúpi Prvý herec, ktorý predstavuje Luciana. Má na sebe čiernu kazajku a v ruke fiolu; prikráda sa k spiacemu Kráľovi, robí grimasy a hrozivé posunky. Toto je istý Lucianus, kráľov synovec. OFÉLIA Celkom zastúpite chór, princ. HAMLET Vedel by som komentovať aj hru medzi tebou a tvojím milým, keby som dovidel na motúziky, za ktoré ťa ktosi poťahuje. OFÉLIA Ste ostrý ako britva, princ. HAMLET Veru by si sa nastonala, kým by si mi tú britvu otupila. OFÉLIA Čím ďalej, tým horšie. HAMLET Veď za manžela si žena berie muža na dobré i zlé. Pozrie na javisko. Začni, vrah! Dočerta! Nestrúhaj tie odporné grimasy a začni! No... ...„Už kráka havran, volá po pomste!" LUCIANUS Myšlienky čierne, ruky pripravené, nablízku nikto, čas ma k činu ženie. Z polnočných kvetov odvar nad odvary, čo trikrát skypel, keď sa v kotle varil, poskytni dôkaz svojej strašnej sily a zdravý život vyhas v tejto chvíli! Nalieva mu do uší jed. HAMLET Kvôli korune ho otrávi v záhrade. Volá sa Gonzago, príbeh sa zachoval až do dnešných čias a je napísaný vyberanou taliančinou. Hneď uvidíte, ako si vrah získa lásku Gonzagovej ženy. Kráľ, veľmi bledý, vstane a zatáčka sa. OFÉLIA Kráľ vstal. HAMLET Vari sa zľakol tých slepých patrónov? KRÁĽOVNÁ Čo je s kráľom? POLÓNIUS Prestaňte s tým predstavením! KRÁĽ Posvieťte mi — preč! Vybehne zo siene. POLÓNIUS Svetlo, svetlo, svetlo! Odídu všetci okrem Hamleta a Horatia. HAMLET Trafená srnka rozplače sa hneď, a srnec len si leží; vždy jeden spí, a druhý musí bdieť, tak na svete to beží. Keby sa mi šťastie obrátilo chrbtom, nestačilo by toto — a operený klobúk s dvoma kokardami na roztrhaných črieviciach —, aby ma prijali do dákej divadelnej spoločnosti? HORATIO Na polovičný úväzok? HAMLET Ba na celý! Ty dobre vieš, že tejto ríši ukradli mocnára, a teraz na tróne sa pýši len kus — páva. HORATIO Mohli by ste ten rým dopovedať? HAMLET Milý Horatio, aj tisíc libier stavím na slová toho ducha... Videl si? HORATIO Pravdaže, princ. HAMLET Aj vtedy, keď bola reč o tom travičstve? HORATIO Sústredene som ho pozoroval. Vrátia sa Rosencrantz a Guildenstern. HAMLET Chacha!, Obráti sa k nim chrbtom. Nože nám zahrajte! Prineste flauty! Kráľ túto komédiu nemá rád; keď nemá, nemá — prestaneme hrať. Zahrajte nám! GUILDENSTERN Milý princ, dovolíte na slovíčko? HAMLET I na tisíc. GUILDENSTERN Kráľ, princ... HAMLET Naozaj — čo je s ním? GUILDENSTERN Kráľ sa utiahol do svojej komnaty a ledva stojí na nohách. HAMLET Tak veľa pil? GUILDENSTERN Nie, princ, ale prepadol hnevu. HAMLET Bolo by múdrejšie, keby ste sa s tým obrátili na lekára. Keby som mu ja predpísal dačo na prečistenie, hneď by lízal zem, GUILDENSTERN Trocha sa sústreďte, milý princ, a neodbiehajte ustavične od toho. čo vravím. HAMLET Už vás budem len dobiehať — čo si želáte? GUILDENSTERN Posiela ma za vami vaša hlboko skormútená matka, kráľovná. HAMLET Vitajte! GUILDENSTERN Prestaňte, milý princ, tá vaša zdvorilosť je neúprimná. Ak sa vám uráči dať mi normálnu odpoveď, splním to, čo mi prikázala vaša matka. Ak nie, prepáčte, ale svoje poslanie skončím odchodom. Ukloní sa a obráti. HAMLET To nieje možné. ROSENCRANTZ čo nie je možné, princ? HAMLET Dať vám normálnu odpoveď — mám chorý mozog. Ale odpoviem vám tak, ako môžem, a som vám — a či vlastne svojej matke — k službám. Škoda toľkých slov, poďme k veci! Vravíte, že moja matka... ROSENCRANTZ Odkazuje vám, že ju vaše správanie ohromilo a naplnilo úžasom. HAMLET Aký úžasný syn, keď vlastnú matku je schopný ohromiť! A ten matkin úžas nemá dáke pokračovanie? Prezraďte mi ho! ROSENCRANTZ Než pôjdete spať, želá si s vami pohovoriť vo svojej komnate. HAMLET Poslúchneme, i keby nám bola desaťkrát matkou. Chcete od nás ešte niečo? ROSENCRANTZ Kedysi ste ma mali rád, princ. HAMLET Pri svojich dlhých prstoch — aj mám vás rád. ROSENCRANTZ Milý princ, prečo ste taký rozladený? Verte mi, že sám si zatvárate dvere pred uzdravením, keď pred svojimi priateľmi tajíte, čo vás trápi. HAMLET Túžim sa dostať vyššie. ROSENCRANTZ Všetko je možné, veď sám kráľ vás vyhlásil za následníka dánskeho trónu. HAMLET Viem, že všetko má svoj čas. Ale to príslovie sa mi vidí trocha staromódne. Herci prinášajú flauty. Aha, flauty! Podajte mi jednu! Vezme flautu a odvedie Guildensterna bokom. Počujte, medzi štyrmi očami: prečo ustavične okolo mňa krúžite, akoby ste ma chceli nachytať na hruškách? GUILDENSTERN Princ, ak som sa ako priateľ správal priodvážne, na vine je moje priateľstvo. HAMLET Celkom tomu nerozumiem — nemohli by ste na tejto flaute zahrať? GUILDENSTERN To nie som schopný, princ. HAMLET Prosím vás. GUILDENSTERN Skutočne nemôžem. HAMLET Veľmi vás o to prosím. GUILDENSTERN Neviem sa jej ani dotknúť, princ. HAMLET Je to rovnako ľahké ako klamať; klaďte prsty na tieto otvory, fúkajte — a flauta prehovorí výrečnou hudbou... Pozrite, tieto dierky treba zakryť prstami. GUILDENSTERN Lenže ja z toho nevylúdim nijakú melódiu, nemám v prstoch cvik. HAMLET Vidíte, ako málo si ma ceníte? Chceli by ste na mne hrať, ovládať moje klapky, vytrhnúť srdce môjho tajomstva, rozozvučať ma od najhlbšieho tónu až po ten najvyšší... Vtom malom nástroji sa skrýva veľa hudby, krásne tóny, a predsa ho nemôžete donútiť, aby prehovoril. Dočerta, vari si myslíte, že na mne hrať je ľahšie ako na obyčajnej píšťale? Nech už som pre vás taký alebo onaký nástroj, môžete ma jedine rozladiť, ale zahrať si na mne nemôžete. Vstúpi Polónius. Boh s vami, vážený. POLÓNIUS Princ, kráľovná by sa rada s vami zhovárala, a to hneď. HAMLET Vidíte tamto ten oblak, ktorý vyzerá celkom ako ťava? POLÓNIUS Namojdušu, naozaj ako ťava. HAMLET Ba tuším sa skôr podobá na lasicu. POLÓNIUS Chrbát má ako lasica. HAMLET Alebo ako veľryba? POLÓNIUS Veľmi sa ponáša na veľrybu. HAMLET O chvíľu som teda u matky. Bokom. Už mám toho plné zuby, ustavične robiť blázna. O chvíľu som u matky. POLÓNIUS Oznámim jej to. Polónius, Rosencrantz a Guildenstern odídu. HAMLET Ľahko sa povie — o chvíľu... Nechajte ma samého, priatelia! Ostatní odídu. Toto je najstrašnejší nočný čas, keď hroby zívajú a pekla dych nás dusí; vtedy by som vládal piť aj vrelú krv a spáchať taký čin, že deň by sa roztriasol,— zájdem k nej... Ó, srdce, ostaň srdcom, nesmieš, hrúd, sa schránkou duše samovraha stať. Musím byť krutý, nie však ukrutný. Jedinou dýkou nech je moja reč. Vy, jazyk, duša, buďte pokrytci! Nech slovo ostrejšie je ako hrot, a predsa nesiahne jej na život. Odíde. TRETÍ OBRAZ Predsieň s kľačadlom ako predtým; za ňou prijímacia dvorana Kráľ, Rosencrantz a Guildenstern. KRÁĽ Nepáči sa mi to; ak naďalej tu bude ako blázon vystrájať, nevedno, čo sa môže prihodiť. Poverovací list vám pripravím a do Anglicka odvediete ho. Veď chorý mozog môže ohroziť aj štát. GUILDENSTERN Hneď na cestu sa vydáme. Či nie je svätý pocit obava o osud poddaných, čo s nádejou sa spoliehajú na váš majestát? ROSENCRANTZ Aj prostý, obyčajný smrteľník sa pred zlom chráni silou svojich rúk, no najmä dôvtipom. Tým väčšmi duch, od blaha ktorého sú závislé životy tisícov. Keď hynie kráľ, nehynie sám: tak ako krútňava okolo seba všetko strháva. Je ako koleso, čo na spiciach má desaťtisíc čačiek pripätých. Keď kotúľa sa dolu zo štítu, aj každý prívesok sa rúti s ním s obrovským rachotom a kráľov ston je stonom jeho verných napokon. KRÁĽ Nuž pripravte sa čím prv na cestu: musíme hrôze, čo sa vôkol nás potĺka voľne, putá založiť. ROSENCRANTZ Sme k vašim službám, kráľ. Odídu. Vstúpi Polónius. POLÓNIUS Už princ sa zberá matku navštíviť — v jej komnate sa skryjem za záves — podistým si ho vezme na paškál. Vraveli ste — a veľmi rozumne —, že jeho vysvetlenie nemala by iba matka vypočuť: tej sluch už od prírody nemôže sa vzdať zaujatosti; zbohom, vladár môj. Kým ľahnete si, ešte poviem vám, čo som sa prezvedel. KRÁĽ Buď vďaka ti. Polónius odíde; Kráľ sa prechádza sem a ta. Môj ohavný hriech volá do neba! Je na ňom starodávne prekliatie — za bratovraždu! Hoci rád by som, už nevládzem sa ani pomodliť. Hriech mocnejší je ako úmysel a ako človek, čo dvoch pánov má, otáľam, ktorému mám vyhovieť, a neposlúžim ani jednému. I keby táto ruka zhrubla mi, niet toľko dažďa, čo by umyl z nej bratovu krv. Čo vlastne milosť je? Vlastnému hriechu pozrieť do očí. Modlitba máva dvojnásobnú moc: pred pádom chráni, ale zároveň aj tých, čo padli, znova vykúpi. A preto ešte hlavu nevešiam... Zhrešil som. Bože, aká modlitba ma spasí? Podlú vraždu odpusť mi? Nie! Dosiaľ teším sa tej koristi, pre ktorú vraždil som: mám korunu i kráľovnú; sen sa mi naplnil. Dostane milosť, kto sa nekajá? Hriech v tomto svete plnom zvrhlosti zlátenou rukou právo odstrčí a zločinom si zákon kupuje. No inak je to hore, na nebi: tam lož je neznáma a každý ctí si úprimnosť; tam všetko núti nás do očí pozrieť svojim zločinom a priznať sa k nim. Čo mi ostáva? Prejaviť ľútosť? Na to nemám síl! A keby mal som? Nie som kajúcnik! Som chudák s dušou černejšou než noc. Čím väčšmi túžim z pasce uniknúť, tým viac ma väzní. Pomoc, anjeli! Len skús to, ohni tvrdé kolená; ty, srdce z ocele, búd povoľné ako vosk. Azda sa mi uľaví. Kľakne si. Hamlet vstúpi do prijímacej dvorany; keď zbadá Kráľa, zastane. HAM LET Priblíži sa k vchodu do predsiene. Je na to vhodná chvíľa: modlí sa, a keď to spácham... Vytasí meč. ...príde do neba, a takto sa mu pomstím. Zvážme to. Ten lotor otca zabil mi, a ja, jediný otcov syn, ho posielam do neba... Nie pomsta by to bola! Odmena! Od stola tohto sveta odviedol mi otca s ťarchou hriechov na pleciach, a ktovie, aký trest ho postihol. Keď si to uvážim a domyslím, som v rozpakoch, či vôbec pomstím sa, ak zabijem ho prostred modlitby, nachystaného na ďalekú púť? Zasunie meč do pošvy. Do pošvy, meč, a vyčkaj horší čas, keď bude opitý a samá zlosť, keď zmocní sa ho krvismilná slasť, hazardným hrám sa bude oddávať, alebo páchať také zločiny, čo nedávajú nádej na spásu! Až vtedy tni: nech iba pätami sa dotkne neba a sám černejší než peklo do pekelnej priepasti dopadne. Pôjdem teda pozrieť matku: ty modlitbou si predĺžiš len splátku. Odíde. KRÁĽ Vstane. Keď slovo vzlietne, myšlienka ho stiahne: bezkrídle slovo neba nedosiahne. Odíde. ŠTVRTÝ OBRAZ Kráľovnina komnata ovešaná závesmi, na jednej strane obrazy krála Hamleta a Claudia; stoličky a posteľ Kráľovná a Polónius. POLÓNIUS Povedzte mu, že svojím správaním už mieru únosnosti prekročil a iba vaša milosť ako štít ho ochraňuje pred hnevom. Pst, pst... Povedzte mu to priamo! HAMLET Za scénou. Matka, matka, matka! KRÁĽOVNÁ Pravdaže. Nebojte sa. Už ide, skryte sa! Polónius sa skryje za záves. Vstúpi Hamlet. HAMLET Tak čo ste chceli, matka? KRÁĽOVNÁ Hamlet, ty svojho otca urážaš. HAMLET Matka, vy môjho otca urážate. KRÁĽOVNÁ Neodpovedaj mi tak nezmyselne. HAMLET Aká otázka, taká odpoveď. KRÁĽOVNÁ Čo to je s tebou, Hamlet? HAMLET Čo má byť? KRÁĽOVNÁ Nepoznáš ma? HAMLET Ste kráľovná, vlastného švagra totiž manželka, a nebyť toho, moja matka tiež. KRÁĽOVNÁ Odovzdám ťa tým, čo ťa umúdria. Chce odísť. HAMLET Chytí ju za ruku. Len seďte, nesmiete sa ani hnúť, kým nepostavím pred vás zrkadlo, čo vaše vlastné vnútro odhalí. KRÁĽOVNÁ Čo robíš, Hamlet? Chceš ma zavraždiť? Nie, pomoc, pomoc! POLÓNIUS Za závesom. Ľudia, pomôžte! HAMLET Vytasí meč. Čo, potkan? Mŕtvy? Stavím sa, že mŕtvy. Bodne cez záves. POLÓNIUS Padne. Božemôj, zabili ma! KRÁĽOVNÁ Preboha, čo si spravil? HAMLET Čo ja viem? To kráľ tam bol? Zdvihne záves a nájde Polóniovu mŕtvolu. KRÁĽOVNÁ Aký to nerozvážny, hnusný čin! HAMLET Tak ako zabiť kráľa, milá mať, a jeho brata za muža si vziať. KRÁĽOVNÁ Tak ako zabiť kráľa! HAMLET Celkom tak! Polóniovi. Buď zbohom, podlý, dotieravý klaun! Len takou kôpkou si? Máš, čo si chcel. Pchať všade nos je nebezpečná vec. Obráti sa a spustí záves. Vy seďte, nelomte tak rukami, nech sám vám teraz srdce rozlámem, ak stvorené je z hmoty ohybnej a nízkosť z neho nespravila kov, cez ktorý neprenikne žiaden cit. KRÁĽOVNÁ Čože som spáchala, že jazyk tvoj je taký bezočivý? HAMLET Taký čin, čo krásu ohavnosťou zastiera, cudnosti vháňa červeň do tváre, cnosť hanobí a ružu strháva z čistého čela lásky, na ktoré vypáli svoje mrzké znamenie: sľub lásky tak je krivou prísahou, manželská zmluva zdrapom papiera a obrad iba znáškou prázdnych slov. Od hanby pýria sa aj nebesá, ba pútnik, čo nás nocou sprevádza, s ohnivou tvárou ako v súdny deň znehybnie. KRÁĽOVNÁ O čom vravíš? Aký čin by mohol toľkú skazu vyvolať? HAMLET Zavedie ju k podobizniam na stene. Pozrite na tieto dva obrazy, na oboch bratov verné podoby. Hľa, koľko pôvabu má táto tvár: kučery Titana, čelo Jovovo, hrozivý veliteľský Marsov zrak a pohľad Merkúra, čo vystúpil na vrchol nebotyčnej strminy, skutočný súlad najladnejších čŕt, pod ktorý každý boh sa podpísal a posilnil tým vieru v človeka. To bol váš manžel. Kto ho nahradil? Dnes tento je váš manžel — chorý klas, čo nedožičil život bratovi. Kde máte oči? Prečo zišli ste zo žírnej paše na dno mokrade? Ste slepá? Nevravte mi o láske! Váš vek už nemá v sebe bujnú krv, pokorný je a verí rozumu. No môže zdravý rozum vymeniť tamtoho za tohto? Keď túžite, cit ešte máte, ale nezdravý; šialený mozog tak sa nemýli, natoľko vášeň nezotročí cit: vždy ešte máme schopnosť výberu, môžeme rozlíšiť. Čo za diabol na slepú babu chce sa s vami hrať? Tak nezlyhá zrak bez citu a cit bez zraku, uši bez rúk, bez očí, ba ani prostý čuch či chorý zdrap cítenia. Hanba, čo sa nepýriš? Ach, peklo, čo nás večne pokúšaš! Ak tak si vzbíklo v kostiach matróny, cnosť v mladom tele bude ako vosk, čo v ohni mení tvar. Či hanbou je, ak zasiahne nás neodbytný žiar, keď rozhorieť sa môže ľadovec a rozum kupčí s vôľou. KRÁĽOVNÁ Hamlet, mlč! Do môjho vnútra obraciaš mi zrak, kde vidím iba samý čierny fľak, čo nikdy ničím nezmyjem. HAMLET No žiť v odpornom pote slizkej postele, v nerestiach, radovánkach, milovať sa v hnusnom chlieve... KRÁĽOVNÁ Ani slova viac! Veď každé slovo bodá ako nôž. Už prestaň, Hamlet. HAMLET Ničomník a vrah, čo vášmu predošlému mužovi nesiaha po päty, lump kráľovský, čo ako zlodej vzal si z police kráľovstvo, trón a vzácnu korunu a cudzím perím chváli sa. KRÁĽOVNÁ Už dosť! HAMLET Kráľ zo záplat a z handier... Vstúpi Duch v nočnom plášti. Svojimi krídlami ma prikryte, strážcovia neba! Čo chceš, dobrý duch? KRÁĽOVNÁ Ach, beda, zošalel! HAMLET Prišiel si svojho syna pokarhať, že márni vhodný čas i nenávisť a doteraz tvoj príkaz nesplnil? Vrav! DUCH Na pamäti maj, že prišiel som iba tvoj tupý zámer naostriť... Hľaď, tvoju matku úžas premohol. Jej zápasiacej duši ruku daj! Čím slabšie telo, tým viac plné rán. Prihovor sa jej! HAMLET Matka, čo je vám? KRÁĽOVNÁ Preboha! Ako mám si vysvetliť, že do prázdnoty vrháš pohľady a s netelesným vzduchom vedieš reč? Oči ti z jamôk celkom vyliezli: tak ako spiace vojsko vyskočí, keď poľnica ho budí na poplach, na hlave sa ti zježil každý vlas. Schlaď rozpálený mozog rozvahou. Preboha, syn môj! Kam to pozeráš? HAMLET Na neho! Hľaďte, aký bledý je! Tak poznačil ho žiaľ a trápenie, že zmäkli by aj kamene. Nie, dosť! Už nehľaď na mňa s toľkým nešťastím! Len moje úmysly tým zmierňuješ, a to, čo kázal si mi vykonať, skôr slzami než krvou pokropím. KRÁĽOVNÁ Komu to vravíš? HAMLET Nevidíte nič? KRÁĽOVNÁ Nič nevidím, i keď mám dobrý zrak. HAMLET A nič ste nepočuli? KRÁĽOVNÁ Iba nás. HAMLET Pozrite! Tamto! Už sa kradne preč. Môj otec v plášti ako zaživa! Pozrite, kam až mieri! K portálu! Duch zmizne. KRÁĽOVNÁ To iba mozog splodil pred tebou. Šialenstvo zavše s veľkým majstrovstvom maľuje vidiny. HAMLET Vraj šialenstvo! Veď tep mi pravidelne pulzuje a prekypujem zdravím — čo vravel som, to nieje šialenstvo. Len podrobte ma skúške: každé slovo poviem zas, čo sotva dokázal by šialenec. Netíšte dušu klamnou mastičkou: nie blázon zo mňa vraví, a váš čin. To na ten vred by bolo náplasťou, pod ktorou rozfŕkne sa všade hnis. Vy radšej pred bohom sa priznajte: ožeľte minulosť a budúcnosť tým zachránite. Načo hnojiť pýr, keď rastie sám? Prepáčte moju cnosť! V pažravej chamtivosti našich čias cnosť poddávať sa musí neresti a prosiť, keď chce dobro vykonať. KRÁĽOVNÁ Ach, Hamlet, srdce si mi rozlomil. HAMLET Odhoďte z neho jeho horšiu pol a žite čistá s tým, čo ostalo. Dobrú noc, nie však s ujcom v posteli! Ak cnosť vám chýba, osvojte si ju! Ten netvor zvyk, čo požiera nám cit, vyniká jednou dobrou vlastnosťou: aj na šľachetné skutky ukúva železnú košeľu, čo pristane sťa uliata. Dnes v noci zdržte sa a ľahšie zdržiavať sa bude vám zajtra a ešte ľahšie pozajtra: zvyk môže pozmeniť aj prírodu, zázračnou mocou diabla privolať aj vyhnať. Ešte raz vám dobrú noc! Keby ste boli schopná požehnať, sám o to požiadam. A tento pán je chudák. Ak to chceli nebesá, mňa potrestal ním a jeho mnou. Som teda ich bič aj ich služobník. Odpracem ho a svoj vražedný čin si zodpoviem. Ešte raz dobrú noc. Ak nežný mám byť, musím byť aj krutý: kto zle raz začal, už sa nevykrúti. Chce odísť, ale vráti sa. Na slovo, matka. KRÁĽOVNÁ Čo mám urobiť? HAMLET Nič z toho, čo vám radím, nerobte! Nech vás ten brucháč zvádza v posteli, na lícach štípe, myškou prezýva, a vy za to, že dá vám hnusný bozk a pazúrmi vás hladká po šiji, mu do písmena všetko vyzraďte: že nie som blázon, len to predstieram. Hneď mu to na nos všetko zaveste, veď ktorá krásna, múdra kráľovná by pred kocúrom a či žabiakom tajila taký chýr? No povedzte! Nedbajte na cit ani diskrétnosť, vystúpte na strechu a otvorte tam vtáčiu búdku: voľnosť dožičte vtáčikom, sama ako opica sa do nej ukryte a zlomte väz. KRÁĽOVNÁ Ak slová dychom sú a bez dychu niet života, som vlastne neživá, keď vdýchnuť tvoje slová nevládzem. HAMLET Odchádzam do Anglicka. KRÁĽOVNÁ Preboha! Zabudla som, že tak sa rozhodlo! HAMLET List dostal pečať. Kráľ ho do rúk dal dvom spolužiakom: neverím im viac než vreteniciam — majú vydláždiť mi cestu k vlastnej podlosti. No nech — či nie je zábavné, keď zákopník o vlastnú nálož zakopne? Lež ja sa meter pod ich nálož zakopem a oboch vykopnem až na Mesiac. Konečne kosa padla na kameň! Už čas ma súri: túto kôpku čriev odvlečiem do susednej komnaty. Nuž dobrú noc. Hľa, radca kráľovský už doradil a mlčí ako hrob. Zaživa viac než dosť sa natáral. Len ráčte, pán môj, spusťme oponu... Vám, matka, naozaj už dobrú noc. Ťahá telo z miestnosti; Kráľovná sa so vzlykotom hodí na posteľ. ŠTVRTÉ DEJSTVO PRVÝ OBRAZ Komnata na hrade Po krátkej chvíli vstúpia Kráľ s Rosencrantzom a Guildensternom. KRÁĽ Dvíha Kráľovnú. Nie bez príčiny sú tie vzdychy, ston. Čo znamenajú? Vysvetli mi to! Kde svojho syna máš? KRÁĽOVNÁ Na chvíľu nechajte nás samotných... Rosencrantz a Guildenstern odídu. Ach, čo som dnešný večer zažila! KRÁĽ Čo, Gertrúda? Čo robí Hamlet tvoj? KRÁĽOVNÁ Tak rozbesnel sa ako oceán, čo s víchricou sa pustil za pasy. Vzáchvate — čosi šuchlo za plentou — vytasil rapier, „Potkan!" vykríkol a naslepo ním trafil do hrude dobrého starca. KRÁĽ Aký strašný čin! Namiesto neho mohol zabiť nás. Kým voľnosť má, je nebezpečný tvor, čo ohrozuje nás dvoch, každého. Nesieme zodpovednosť za ten čin. Povedia nám, že toho šialenca sme lepšie mali držať na uzde a dať ho pod zámku. Zrak zastrela nám bezhraničná láska k nemu tmou! Tak ako chorý tají nákazu, aj my sme jeho neduh tajili, až siahol na dreň života. Kde je? KRÁĽOVNÁ Odvliekol kamsi telo mŕtveho a teraz — veď aj v rude bezcennej sa občas zlaté zrnká zablysnú — ľutuje všetko, oplakáva čin. KRÁĽ Gertrúda, poďme stadeto! Prv než sa slnko stihne dotknúť hôr, nasadne na loď; naše výsady a dôvtip hádam zakryjú ten čin a nájdu dôvod naň. Hej, Guildenstern! Rosencrantz a Guildenstern sa vrátia. Priatelia, priberte si na pomoc aj ďalších — Hamlet v svojom šialenstve Polóniovi siahol na život a telo nevedno kam odvliekol. Nájdite ho ä dohovorte mu. Mŕtvolu do kaplnky odneste. Odídu. Gertrúda, poď už; radu zvoláme, zveríme sa jej s naším úmyslom i s tým, čo sa stalo; nech klebeta, pred ktorou nikde nieto úniku, tak presne ako strela do terča zasiahne svojím šípom číry vzduch a minie naše mená. Drahá, poď! Som rozladený. Cítim v duši strach. Odídu. DRUHÝ OBRAZ Iná komnata na hrade Vstúpi Hamlet. HAMLET Bezpečne som ho uložil. Volanie za scénou: Hamlet! Princ Hamlet! Pst! Čo to je? Kto volá Hamleta? Už idú! Konečne! Náhlivo vstúpia Rosencrantz, Guildenstern a stráž. ROSENCRANTZ Čo spravili ste s mŕtvym telom, princ? HAMLET Len na prach som ho zase obrátil. ROSENCRANTZ Povedzte, kde je, aby sme ho vzali a do kaplnky preniesli. HAMLET Neverte tomu. ROSENCRANTZ Čomu nemáme veriť? HAMLET Že poslúchnem vašu radu a na sebe spácham zradu. Okrem toho - kto to kedy slýchal, aby kráľov syn odpovedal na otázky špongie? ROSENCRANTZ Vy ma pokladáte za špongiu, princ? HAMLET Áno, za špongiu, ktorá nasáva do seba kráľovu priazeň, jeho odmeny i výsady. Ale koniec koncov — takí služobníci slúžia kráľovi najlepšie, a tak si ich drží ako jablko medzi zubmi. Najprv ich dôkladne poobhrýza a až potom prehltne — a keď sa mu žiada späť to, čo ste do seba nasali, iba vás stisne a, milá špongia, zase si suchá. ROSENCRANTZ Nerozumiem vám, princ. HAMLET To ma teší — múdremu napovedz, hlúpemu dopovedz! ROSENCRANTZ Princ, musíte nám povedať, kde je tá mŕtvola, a pôjdete s nami ku kráľovi. HAMLET Tá mŕtvola je tam, kde je kráľ, ale kráľ nie je tam, kde je mŕtvola. Kráľ je vec... ROSENCRANTZ Vec, princ? HAMLET Vec ničotná. Zaveďte ma k nemu. Kráľu, kráľu, daj nám vojaka! Ktorého? Toho krajného. Hurá za ním! Vybehne; Rosencrantz a Guildenstern so strážou bežia za ním. TRETÍ OBRAZ Komnata na hrade ako predtým Kráľ sedí pri stole na pódiu s dvoma-troma kráľovskými radcami. KRÁĽ Dal som ho hľadať a nájsť mŕtvolu. Veď na slobode môže ublížiť. Žiaľ, prikrátke sú naňho zákony. Miluje ho však popletený dav: ten odjakživa väčšmi skúma trest než previnenie: pre poriadok však sa tvárme tak, že s jeho odchodom sme vopred rátali. Buď vylieči zúfalú chorobu zúfalý liek, alebo vôbec nič. Vstúpia Rosencrantz, Guildenstern a ďalší. Čo nové je? ROSENCRANTZ Nechce nám povedať, kde ukrýva to mŕtve telo, výsosť. KRÁĽ. Sám kde je? ROSENCRANTZ Strážený vonku čaká na rozkaz. KRÁĽ Priveďte ho sem. ROSENCRANTZ Princa priveďte. Vstúpi Hamlet v sprievode stráže. KRÁĽ Nuž, Hamlet, kde je Polónius? HAMLET Na večeri. KRÁĽ Na večeri? Kde? HAMLET Totiž nevečeria on, ale jeho večerajú — práve si s ním vybavujú účty akési politikárske červy. Keby sa svet posudzoval podľa jedla, červ by bol najvyšším pánom tvorstva; kŕmime zvieratá, aby nás nakŕmili, a kŕmime seba, aby sme nakŕmili červy. Tučný kráľ a chudý žobrák sú len dve rozličné jedlá, dva chody na tom istom stole — amen. KRÁĽ Božemôj! HAMLET Človek môže chytiť rybu na červíka, ktorý práve zjedol kráľa, a zjesť rybu, čo zhltla toho červíka. KRÁĽ Čo tým chceš povedať? HAMLET Nič, iba vám dokazujem, ako kráľ môže vykonať oficiálnu návštevu v žobrákových črevách. KRÁĽ Kde je Polónius? HAMLET V nebi — pošlite ta niekoho, aby sa o tom presvedčil. Ak ho tam vášposol nenájde, hľadajte ho na opačnom mieste sám. Ak ho do konca mesiaca nenájdete, určite ho zacítite, keď pôjdete po schodoch do predsiene. KRÁĽ Sluhom. Hľadajte ho tam! HAMLET Ten vám už neutečie! Sluhovia odídu. KRÁĽ. I keď nás nahneval tvoj prchký čin, musíme bezpečnosť ti zaručiť, a preto nevyhnutne stadeto odídeš. Hneď sa priprav na cestu. Loď čaká, vietor duje priaznivý, posádke určili sme presný cieľ: Anglicko. HAMLET Anglicko? KRÁĽ Tam. HAMLET Vďaka vám. KRÁĽ Ďakuj, keď spoznáš naše zámery. HAMLET Vidím cheruba, ktorý ich vidí. Nuž, hor sa do Anglicka! Ukloní sa. Zbohom, milá matka! KRÁĽ Tvoj milujúci otec, Hamlet. HAMLET Ba matka — otec a matka sú muž a žena, muž a žena sú jedno telo, a teda matka. Obráti sa k svojim strážcom. Nuž, hor sa do Anglicka! Odídu. KRÁĽ Sledujte ho a chytro na loď s ním, nech bez meškania ešte dnešnú noc loď zdvihne kotvu! Všetko potrebné sme zariadili — chvatom, prosím vás. Odídu všetci okrem Kráľa. Ak ctíš si moju priazeň, Anglicko — dosť príučiek si od nás dostalo, veď jazvy, čo ti nechal ďánsky meč, ťa dosiaľ pália, strach ťa nabáda byť poslušné —, nuž sotva odmietneš želanie, čo sme listu zverili, a Hamleta dáš ihneď popraviť. Splň moju vôľu, Anglicko! Si liek na prudkú horúčku, čo spaľuje mi krv. Kým neprídeš mi na pomoc, deň bude pre mňa čierny ako noc. Odíde. ŠTVRTÝ OBRAZ Planina blízko prístavu v Dánsku Princ Fortinbras so svojím vojskom na pochode. FORTINBRAS Môj pozdrav odovzdajte kráľovi a povedzte mu, že by Fortinbras rád uskutočnil prechod cez Dánsko, tak ako sme to vopred dohodli. Poznáte miesto, kde sa stretneme. A keby jeho výsosť túžila sa s nami stretnúť, pripravení sme predstúpiť pred jej trón. STOTNÍK Tak vykonám. Odíde jedným smerom. FORTINBRAS Vojsku. Pomaly vydajme sa na pochod! Fortinbras s vojskom odíde opačným smerom. Stotník m stretá s Hamletom, Rosencrantzom, Guildensternom a strážou na ceste do prístavu. HAMLET Čie je to vojsko, prosím vás? STOTNÍK Nórskeho kráľa, prosím. HAMLET Kam tiahne, prosím vás? STOTNÍK Na poľské územie. HAMLET A kto mu velí? STOTNÍK Synovec kráľa Nórov, Fortinbras. HAMLET Mienite celé Poľsko obsadiť, a či len pohraničné oblasti? STOTNÍK Aby som pravdu riekol bez príkras, ideme dobyť malé územie, čo okrem mena za reč nestojí. Ja ani päták by som nedal zaň a Nórsko ani Poľsko takisto na jeho léne nezarobí viac. HAMLET V tom prípade ho brániť nebudú. STOTNÍK Ba budú, už ho vojsko obsádza. HAMLET Životy ľudí, hory peňazí — pre také nič? Len blahobyt a mier sú schopné splodiť vred, čo rozpukne sa dovnútra. Niet známky choroby, a človek zrazu klesne... Vďaka vám. STOTNÍK Boh s vami! Odíde. ROSENCRANTZ Neráčite už ísť, princ? HAMLET Hneď ďostihnem vás, choďte predo mnou. Rosencrantz, Guildenstern a ostatní odídu. Hľa, každá chvíľa svedčí proti mne a pomstu zobúdza! Čo človek je, ak hlavným zmyslom jeho života je spať a kŕmiť sa? Nič viac, len zver: veď ten, čo obdaril nás rozumom, schopnosťou vidieť vpred i dozadu, akiste nezveril nám tento dar, aby v nás bez úžitku zahníval. Sme nechápaví, tupí ako zver, nadmieru zvažujeme dôsledky: to múdrosťou je z jednej štvrtiny, z troch štvrtín je to číra zbabelosť. Veď načo som, ak seba presviedčam o svojich úmysloch, a pritom mám dosť prostriedkov i síl ich vykonať. Svet vôkol mňa je samá výčitka. Povedzme aj ten jemný mladý princ, čo postavil sa vojskám do čela! Až božskou ctižiadosťou oplýva a smelo hľadí na neznámy breh. Pre smiešnu drobnosť svoju smrteľnosť osudu ochotný je vystaviť, nevníma prekážky, smrť riskuje. Kto raz chce veľkým byť, ten nebúri sa bez príčiny, ale zároveň sa smelo pobije aj o steblo, ak ide o jeho česť. A čo ja? Zabitý otec, zhanobená mať. Čo všetko rozum i krv búri mi, a predsa spím, a horím od hanby, keď viďím na smrť kráčať zástupy, ochotné za svoj sen sa uložiť namiesto do postele do hrobu a biť sa o zem takú neveľkú, že ani padlých niet kam pochovať. Kiež každá myšlienka sa na krv mení, myšlienka bez krvi už nemá ceny! Odíde za ostatnými. Uplynie niekoľko týždňov. PIATY OBRAZ Komnata na elsinorskom hrade Kráľovná s dvornými dámami, Horatio a Šľachtic. KRÁĽOVNÁ S ňou nemienim sa vôbec zhovárať. ŠĽACHTIC Je neodbytná, zmyslov zbavená, vzbudzuje ľútosť. KRÁĽOVNÁ Čo chce odo mňa? ŠĽACHTIC Jednostaj otca spomína; vraj svet je samý klam a do pŕs bije sa, všetko ju dráždi, vraví v narážkach a nezmyselne. Tára do vetra, jej slová vzbudzujú však dohady a každý si ich inak vykladá; posunky, ktorými ich sprevádza, nás nútia k domnienke, že za nimi sa skrýva čosi zlé, ba zlovestné. HORATIO Prijmite ju; nech do zlovolhých hláv neseje nebezpečné myšlienky. KRÁĽOVNÁ Priveďte ju. Šľachtic odíde. Bokom. Keď človek zhreší, duša už je taká, každého tieňa hneď sa vopred ľaká. Chce ukryť svoju vinu; znezrady strach z odhalenia sám ju prezradí. Vráti sa Šľachtic s Oféliou, akoby zmyslov zbavenou, v rukách má lutnu, vlasy rozpustené až na plecia. OFÉLIA Kde je to krásne dánske veličenstvo? KRÁĽOVNÁ Ofélia, čo je s tebou? OFÉLIA Spieva. Ako svoju lásku spoznám? Pútnikov sú tisíce. Môj milý má klobúk z perál, na nohách zas črievice. KRÁĽOVNÁ Preboha, moja milá, čo znamená ten spev? OFÉLIA Mám vám to povedať? Nie, prosím, radšej počúvajte. Spieva. Umrel, bože, už ho nieto, už je s milým amen, nad hlavou mu tráva rastie, nohy tlačí kameň. Božemôj! KRÁĽOVNÁ Ofélia... OFÉLIA Počúvajte! Spieva. Na sebe má rubáš biely... Vstúpi Kráľ. KRÁĽOVNÁ Božemôj, pozrite, kráľ! OFÉLIA Spieva. Všade samé kvety, nik sa plakať neosmelí, láska k nebu letí. KRÁĽ Ako sa máte, krásavica? OFÉLIA Pánboh zaplať za opýtanie! Vraj sova bola kedysi pekárovou dcérou. Panebože, každý z nás vie, čo je dnes, ale nevie, čo môže byť zajtra... Pánboh požehnaj váš stôl! KRÁĽ Zbláznila sa kvôli otcovi. OFÉLIA Prosím vás, o tom už ani slovo. Keď sa vás niekto opýta, čo to znamená, povedzte mu toto: Spieva. Zajtra je noc svätojánska, blíži sa tá chvíľa, zaklopení ti na oblôčik: „Chcem byť tvoja milá." Chytro skočíš, oblečieš sa: „Poď dnu, milovaná!" Panna vošla k šuhajovi, nevyšla už panna. KRÁĽ Milá Ofélia! OFÉLIA Namojdušu, aj odprisahať by som vám mohla, že už bude koniec... Spieva. Panebože, taká hrôza, taká hanba, beda! Nezoberie nič šuhajko, keď mu panna nedá. Kde je, milý, vraví ona, sľubovaná ruka? Odpovie jej: Ak len chytiť si ma, ak len chytiť chcela, načo šla si dnuka? KRÁĽ Už dlho sa takto správa? OFÉLIA Dúfam, že všetko bude zasa v poriadku. Musíme byť trpezliví. Ale keď si pomyslím, že ho uložia do tej studenej zeme, nemôžem si pomôcť, musím plakať. Mal by sa to dozvedieť brat. Ďakujem vám za dobrú radu. Pristavte mi koč! Dobrú noc, dámy, dobrú noc. Dobrú noc, milé dámy, dobrú noc. Odíde. KRÁĽ Prosím vás, choďte za ňou, strážte ju! Horatio a Šľachtic odídu za Oféliou. Hlboký žiaľ ju otrávil, ten jed z otcovho skonu vyviera — a hľa! Gertrúda, Gertrúda, strasť nechodieva sama ako zved, lež v celých húfoch; najprv otca smrť a potom odchod Hamleta, čo sám si zapríčinil; v národe to vrie, nezdravé dohady sú o smrti Polóniovej — bolo nemúdre ho tajne pochovať — tá dievčina, t o chúďa, celkom prišla o rozum, čo odlišuje ľudí od zvierat. N avyše, čo je najhoršie, jej brat sa potajomky vrátil z Francúzska, narieka, chodí ako v mrákotách a našepkávači mu trávia sluch správami o otcovom úmrtí. A kedze nikto pravdu nepozná, výčitky padajú len na náš vrub. To, Gertrúda, nás vraždí stokrát viac než šrapnelové strely. Za scénou hurhaj. KRÁĽOVNÁ Čo to znamená? KRÁĽ Skríkne. Stráž! Vstúpi Sluha. Kde sú Švajčiari? Nech strážia vchod. Čo sa to robí? SLUHA Zachráňte sa, kráľ. Oceán, ktorý hrádze prelomil, smädnej šie nepožiera nížiny, než so vzbúreným ľudom Laertes nám stráže kántri; pre čvarguje pán. Akoby svet sa začal iba dnes a tradície, stĺpy každého poriadku, svoju platnosť stratili. Dav volá: „Nech je kráľom Laertes!" K oblakom letia čiapky na slávu. „Nech žije Laertes, nech on je kráľ!" Výkriky zosilnejú. KRÁĽOVNÁ Nech si len kričia! Na zlej stope sú! Ste na omyle, zradní dánski psi! KRÁĽ Už vylomili bránu. Do miestnosti sa vráti ozbrojený Laertes a za ním Dáni. LAERTES Kde je kráľ? Vy vonku ostaňte! DÁNI Nie, vpusťte nás! LAERTES Chcem sám s ním hovoriť. DÁNI Tak odídeme. Odídu. LAERTES Ďakujem. Držte stráž! Ty, hriešny kráľ, vráť môjho otca. KRÁĽOVNÁ Pokoj, Laertes. LAERTES Už zovrela mi krv a budem lump: aj z otca býva zavše paroháč a matke vypaľujú na čelo znamenie hanby. KRÁĽ Prečo, Laertes, prichádzaš na hrad ako vzbúrenec? Gertrúda, pusti ho, buď bez obáv! Vždy vôkol kráľa stojí svätý plot, cez ktorý zrada iba na špičkách smie pozerať. Máš slovo, Laertes: Čo ťa tak popudilo? Pusťte ho! Vrav, chlapče! LAERTES Kde je môj otec? KRÁĽ Skonal, bohužiaľ. KRÁĽOVNÁ Je mŕtvy, ale kráľ ho nezabil. KRÁĽ Na všetko, čo chceš vedieť, odpoviem. LAERTES No ako zomrel? Prosím, neklamte! Čert vezmi vernosť, sväté prísahy! Do hlbín pekla padni, svedomie, nech prídem o spásu! Čerta záleží, či je to tento a či onen svet. Nech príde, čo prísť musí, stačí mi, ak otca pomstím. KRÁĽ Kto ti bráni v tom? LAERTES Nič na svete mi vôľu nezvráti. Tak s prostriedkami budem šafáriť, aby som s málom zašiel ďaleko. KRÁĽ Ak o otcovi pravdu spoznať chceš, prečo sa biješ hlava-nehlava a mstíš sa priateľom i nepriateľom, škodcom i poškodeným? LAERTES Jedine nepriateľom. KRÁĽ Poznáš ich? LAERTES Priateľov na prsia si priviniem a vlastnou krvou ako pelikán ich napojím. KRÁĽ Už z teba hovorí poslušné dieťa, šľachtic ozajstný. Ja za smrť tvojho otca nemôžem, ba naopak, sám za ním nariekam. To nech je tvojej duši jasnejšie než oku biely deň. Krik za scénou. Len vpusťte ju! LAERTES Preboha! Čo to znamená? Znova vstúpi Ofélia a v ruke nesie kvety. Kiež mozog vysuší mi strašný žiar! Preslané slzy, vyhaste mi zrak! Za tvoju biedu ktosi splatí daň, čo svojou ťarchou dych mu vyrazí! Májová ruža, sestra, Ofélia! Je možné, aby rozum dievčaťa bol ako život starca krehunký? Krv nieje voda, krv sa nezaprie: kus z toho, čo si cení najdrahšie, daruje tomu, kto je najdrahší. OFÉLIA Spieva. Na márach leží, nie je na ňom plášť, tralala hop, tralala hop: padajú slzy veľké ako dážď... Spánombohom, holúbok! LAERTES Nech pri zmysloch ma k pomste nabádaš, nič nemôže ma lepšie presvedčiť. OFÉLIA Musíte spievať so mnou: „Na jeho hrob, na jeho hrob!", a beztak mu to nepomôže. Božemôj, iba do nôty sa to hodí. O tom falošnom šafárovi, čo ukradol svojmu pánovi dcéru. LAERTES To nemá hlavy ani päty. OFÉLIA Laertovi. Tu máš rozmarín — na pamiatku! Prosím ťa, milý, nezabudni na mňa — tu máš sirôtky, aby si na mňa myslel. LAERTES I v šialenstve mi dáva poučenie: musím myslieť, nesmiem zabudnúť. OFÉLIA Kráľovi. Pre vás mám fenikel a orlíčky. Kráľovnej. Pre vás rutu, a tu je ešte jedna — pre mňa. Nazvime ju kvietkom odpustenia a dáme si ju v nedeľu za klobúk... Nie, vy svoju rutu musíte nosiť inak. Tu máte sedmokrásku. Chcela som vám nazbierať kytičku fialiek, ale všetky zvädli, keď môj otec umrel — vraj mal ľahkú smrť. Spieva. Janko môj, Janíčko, ty moje srdiečko... LAERTES Aj čierne peklo svojím nárekom premení na nebesá z azúru. OFÉLIA Spieva. A už sa nevráti? A už sa nevráti? Už skončil svoju púť, aj ty si vyvoľ smrť, už sa nevráti. Mal bradu ako sneh a vlasy ako ľan, už pánboh si ho vzal a zbytočný je žiaľ, vylieč ho, Bože, z rán! A na kolenách ťa prosím: všetky kresťanské duše vylieč! Pánboh s vami! Odíde. LAERTES Či vidíš toto, Bože na nebi? KRÁĽ Laertes, neuprieš mi, že náš žiaľ je spoločný; nuž priveď so sebou pár svojich najmúdrejších priateľov, nech počúvajú a nás rozsúdia. Ak zistia, že sme za to nepriamo či priamo vinní, naše kráľovstvo, korunu, život, všetok majetok ti odovzdáme ako odškodné. Ak nie, nám svoju trpezlivosť zver a vymyslíme dačo spoločne, čo utíši ti dušu. LAERTES Nech je tak. To, ako umrel, pohreb v tajnosti — ani ho nevystreli na márach a nedočkal sa pôct, čo patria mu — to všetko volá do neba a ja si kladiem otázky. KRÁĽ Len si ich klad; vinníka treba prísne potrestať! Prosím ťa, poď! Odídu. ŠIESTY OBRAZ Vstúpi Horatio so sprievodom. HORATIO Kto sú tí ľudia, čo sa chcú so mnou zhovárať? ŠĽACHTIC Sú to moreplavci. Tvrdia, že vám prinášajú dáky list. HORATIO Nech vstúpia! Sluha odíde. Bokom. Tušenia nemám, kto mi môže písať a z ktorej časti sveta, ak nie Hamlet. Sluha privedie námorníkov. PRVÝ NÁMORNÍK Pánboh vám daj zdravia, pane. HORATIO Tebe tiež. PRVÝ NÁMORNÍK Aj dá, prosím, ak sa mu to bude páčiť. Nesiem vám list od istého posla, ktorý sa plavil do Anglicka. Vraveli mi, že sa voláte Horatio, teda list je pre vás. HORATIO Obráti sa bokom a číta. „Horatio, keď si toto prečítaš, postaraj sa nejako, aby sa títo chlapi dostali ku kráľovi — nesú mu listy... Neboli sme na mori ani dva dni, keď nás začala prenasledovať pirátska loď, po zuby vyzbrojené plavidlo. Keď sme zistili, že naša loď je veľmi pomalá, neostalo nám nič iné ako postaviť sa na odpor. V šarvátke ocitol som sa na ich palube. V tej chvíli sa odrazili od našej lode, takže iba ja som ostal v ich zajatí. Zaobchodili so mnou veľmi veľkoryso, ale akiste vedeli, prečo to robia. Musím sa im za to odvďačiť. Nech kráľovi doručia listy, ktoré mu posielam, a ty sa poponáhľaj za mnou, akoby si mal smrť v pätách. Poviem ti zopár vecí, od ktorých stratíš reč, i keď samy osebe sú menšieho kalibru než to, čoho sa týkajú. Tí dobrí ľudia ti ukážu cestu. Rosencrantz a Guildenstern pokračujú v plavbe do Anglicka — aj o nich ti mám veľa čo rozprávať. Zbohom. Ten, o ktorom vieš, že vždy ti je oddaný, Hamlet." Pomôžem vám tie listy doručiť a hneď ma zoznámite s človekom, čo zveril vám ich do opatery. Odídu. SIEDMY OBRAZ Vrátia sa Kráľ a Laertes. KRÁĽ Dúfam, že obvinenia odvoláš a svoje srdce zas mi otvoríš, keď konečne tvoj vnímavý sluch vie, že ten, kto tvojho otca zavraždil, siaha aj mne na život. LAERTES Povedzte, prečo ste proti takým výčinom, čo patria pred súd, do rúk katovi, nepohli prstom, hoci pripraviť vás môžu o žezlo? KRÁĽ Z dvoch dôvodov: Možno sa ti to bude smiešne zdať, no matka ešte vždy ho miluje. A ja — či sa to patrí, a či nie, svoj život, ba i dušu spojil som s kráľovnou: každá hviezda slnko má, a sám by som sotva vyžil bez slnka. Ten druhý dôvod, čo ma zväzuje, spočíva v jeho obľúbenosti. Ľud svojou priazňou zmyl by z neho hriech: ňou mení sa aj drevo na kameň a putá stávajú sa náramkom. V jej prudkom víchre môže krehký šíp namiesto cieľa, kam má dopadnúť, zasiahnuť toho, kto ho vystrelil. LAERTES A preto musel som prísť o otca a sestra, čo nám všetkým za príklad slúžila svojou dokonalosťou, ak pochváliť smiem, čo už nenájdem, tá z toho všetkého sa pomiatla. No pomstím sa a všetko odplatím! KRÁĽ Spokojne spávaj! Veľmi dobre vieš, že nikdy nebývame nečinní: ak osa dobiedza nám do tváre, sotva to znesieme. Maj strpenie! Ja tvojho otca mal som predsa rád, a nemusím ti vravieť desať ráz... Vstúpi posol s listami. Čo nesieš? POSOL Hamlet listy posiela. Tento je vám a tento kráľovnej. KRÁĽ Listy od Hamleta? Kto ich priniesol? POSOL Vraj námorníci. Nevidel som ich. Prevzal ich Claudio, ten dal ich mne. KRÁĽ Hneď si ich prečítame, Laertes. Ty odíď! Posol odíde. Kráľ číta. „Vysokovážený a mocný vladár, oznamujem vám, že s holými rukami som vkročil na pôdu vášho kráľovstva. Zajtra s vaším dovolením rád by som sa ukázal pred vaším kráľovským zrakom, a ak budete súhlasiť, porozprávam vám o okolnostiach svojho neočakávaného a čudného návratu. Hamlet" Čo znamená to? Vracajú sa späť? Alebo je to úskok, výmysel? LAERTES Poznáte rukopis? KRÁĽ Je Hamletov. „S holými rukami." Postskriptum: „Sám." Či možno si to dáko vysvetliť? LAERTES Som bezradný, kráľ. Nech však predstúpi! Boľavé srdce hreje myšlienka, že čoskoro mu vmietnem do tváre: „Ty vrah!" KRÁĽ Ak Hamlet naozaj je vrah — a nie je? Ak nie on, tak potom kto? Smiem poradiť ti? LAERTES Prirodzene, kráľ, no nesmiete ma na mier nabádať. KRÁĽ Len tvojej duši dožičiť chcem mier. Ak na loď nevysadne vzápätí a nevydá sa zase na cestu, mám pripravenú pascu na neho: určite neodolá návnade; nám pritom čisté ruky ostanú, ba ani matka nezbadá v tom lesť, len dielo náhody. LAERTES Nuž poraďte! V tom tajnom pláne by som veľmi rád bol vaším nástrojom. KRÁĽ To mi je vhod. Kým bol si preč, tu rozšíril sa chýr — a Hamlet podistým ho počul tiež —, že vjednej veci nemáš rovného. A ani súhrn tvojich predností v ňom nevzbudzoval väčšiu žiarlivosť než práve schopnosť, ktorá podľa mňa má cenu najnižšiu. LAERTES Čo to je, kráľ? KRÁĽ Je stuhou na klobúku mladosti. Len chváľ sa ňou! Veď mladým pristane krikľavé oblečenie nemenej než starším kožuch, dôkaz vážnosti a bohatstva. Pred dvoma mesiacmi tu istý šľachtic z Normandie bol. Na vlastné oči v bojoch videl som, že Francúzi sú majstri na koni, no tento tuším zrástol so sedlom: pri jeho kúskoch videlo sa nám, že občas celkom splýva s tátošom. Dych nám to vyrážalo: ani v sne nič podobné som ešte nevidel. LAERTES Vravíte, že bol z Normandie? KRÁĽ Tak. LAERTES A nevolal sa Lamord? KRÁĽ Veru tak. LAERTES Veď toho poznám: vskutku je to skvost a pýcha svojho národa. KRÁĽ Aj teba spomínal: vraj výborný si šermiar, najmä skvele ovládaš boj s rapierom. „To by ste videli," povedal, „keby sa mu našiel sok!" Tamojší šermiari vraj nemajú na súboj s tebou postreh ani zrak. Tie slová v Hamletovi vzbudili nesmiernu závisť a hneď zatúžil si s tebou skrížiť zbraň. Keď zvážim to... LAERTES Čo chcete zvážiť? Vravte! Počúvam. KRÁĽ Laertes, mal si svojho otca rád, alebo smútok iba predstieraš a vôbec nevyvrel ti zo srdca? LAERTES Prečo sa na takú vec pýtate? KRÁĽ Podistým si ho veľmi miloval, no každú lásku človek pokladá za dieťa času a jej plamene zriedkavo vysťahujú rovnako. No každý plameň má svoj dobrý knôt, čo plameň zvyšuje i znižuje. Nič dobré nemá dlhé trvanie: keď dobra priveľmi sa navŕši, aj vlastná nadmernosť ho zadúša. Čo chceme spraviť, spravme ešte dnes: kto svoje rozhodnutie odkladá a spolieha sa na okolnosti, kto hľadá výhovorky na všetko a necháva si radiť od iných, ten miesto „chcem" už iba zavzdychá, že urobiť mal to, čo nespravil. No poďme k veci: Hamlet vracia sa. Čím dokážeš — nie slovom, skutkami —, že naozaj si svojho otca syn? LAERTES Hamleta v kostole som ochotný podrezať. KRÁĽ Vražda vraždou ostane, nepozná pomsta hraníc. Poslúchni, Laertes! Nevychádzaj z komnaty! Nech Hamlet sám sa dozvie, že si tu. Zopakujeme pred ním príval chvál, ktorými ťa ten Francúz zahrnul; zmerať si sily s tebou zatúži a uzavrieme stávku na teba; vždy býval ľahkoverný, nepozná úklady: neprezrie si tvoju zbraň, a preto veľmi ľahko, s kvapkou ľsti, si zvolíš rapier s ostrím na hrote a narátaš mu účet za otca. LAERTES Poslúchnem vás: to ostrie navyše pomažem jedom, ktorý predal mi akýsi mastičkár: jed zabíja, keď čo len kvapkou vnikne do krvi. Nijaký odvar z bylín zázračných, čo nazbierali by sme za noci, nezvráti jeho strašný účinok. Keď na rapieri bude tento jed, i jedno škrabnutie je smrtiace, i jeden zásah skolí súpera. KRÁĽ Jednako zvážme ďalšie prostriedky, ktorými by sme dosiahli náš cieľ. Čo keby z tejto pasce vytŕčal až priveľmi náš zámer? V zálohe musíme mať aj iné úskoky, čo splnili by svoju úlohu. Dôkladne si to musím premyslieť — čo keby stavili srne na teba.... Nie, počkaj, už to mám! Keď vysuší vám obom hrdlá boj — a ty ho preto dobre rozhorúč —, určite požiada nás o nápoj. Nachystám pohár. Stačí z neho glg, a keby tvojej rane unikol, aj tak ho osud neminie... Čo je? Vstúpi plačúca Kráľovná. KRÁĽOVNÁ Žiaľ žiaľu stúpa, Bože, na päty. Laertes, sestra sa ti utopila. LAERTES Čo? Utopila? Božemôj, a kde? KRÁĽOVNÁ Kde vŕba nakláňa sa nad vodou, čo zrkadlí jej lístie zo striebra, tam splietala si vence zo žihliav, záružlia, sedmokrások, kvietočkov, pre ktoré vymysleli pastieri odporné meno — prsty umrlca. Tam potom na ohnuté konáre vešala vence, keď sa znezrady zlovoľná vetva pod ňou zlomila a zrútila sa do plačúcich vĺn aj s kvetmi. Šatstvo sa jej nadulo a ako morskú pannu nieslo ju. A ona spievala a spievala, a nevnímala úzkosť ani strach, akoby dávno živlu privykla. No prúd ju niesol iba dovtedy, kým odev nebol vodou napitý a nešťastnicu s piesňou na perách do smrtiaceho bahna nestiahol. LAERTES Teda sa utopila! KRÁĽOVNÁ Presne tak! LAERTES Už dosť máš vody, sestra nešťastná, a nesmiem plakať. Lenže slaboch som a príroda sa vo mne nezaprie. Čert vezmi hanbu — keď sa vyplačem, zo seba všetko ženské vyplavím... Nuž zbohom, kráľ! Chcem šľahať plameňmi, no oheň vo mne smútok zadúša. Odíde. KRÁĽ Poď, Gertrúda! Chcel som ho utíšiť, a tŕpnem, že sa teraz rozzúri s tisícnásobnou prudkosťou. Poď, poď! Odídu. PIATE DEJSTVO PRVÝ OBRAZ Cintorín s čerstvo vykopaným hrobom; tisy a brána. Vstúpia dvaja hrobári s rýľmi a čakanmi; chystajú sa kopať. PRVÝ HROBÁR To sa má urobiť kresťanský pohreb osobe, ktorá sa už nemohla dočkať spasenia? DRUHÝ HROBÁR Vravím ti, že áno, a preto jej kop hrob. Ohliadač si ju obzrel a povedal, že jej treba vystrojiť kresťanský pohreb. PRVÝ HROBÁR Ako je to možné? Azda sa len neutopila v sebaobrane? DRUHÝ HROBÁR Tak to bolo v úmrtnom liste a bašta. PRVÝ HROBÁR Mohlo sa to stať iba v sebaútoku. V tom je ten háčik. Ak sa utopím úmyselne, svedčí to o čine, a každý čin sa skladá z troch častí: najprv sa prekonáme, potom konáme a nakoniec dokonanie — čiže sa utopila úmyselne. DRUHÝ HROBÁR Počúvaj, ty ohreblo... PRVÝ HROBÁR Dovolíš? Povedzme tu je voda — jasné? A tu je človek — jasné? Ak tento človek podíde k tej vode a utopí sa, zapamätaj si, či sa mu to páči, alebo nie, urobil to z vlastnej vôle. Ale ak tá voda podíde k nemu a utopí ho, z jeho vôle sa to nestalo — čiže ten, kto si nezaviní smrť, ani život si neskráti. DRUHÝ HROBÁR A to je taký zákon? PRVÝ HROBÁR Verabože, zákon o ohliadke mŕtvol. DRUHÝ HROBÁR Chceš počuť pravdu? Keby to nebola urodzená slečna, sotva by mala kresťanský pohreb. PRVÝ HROBÁR Trafil si klinec po hlavičke. A tým väčšmi človeka škrie, že veľkí páni majú oveľa väčšiu chuť sa topiť alebo vešať než ostatní naši spoluveriaci... Podaj mi ten rýľ! Niet na svete staršej šľachty, ako sú záhradníci, kopáči a hrobári — zdedili svoje remeslo priamo od Adama. Spustí sa do otvoreného hrobu. DRUHÝ HROBÁR To bol šľachtic? PRVÝ HROBÁR Bol to prvý človek, ktorý nosil lopatu. DRUHÝ HROBÁR Kde by ten nabral lopatu! PRVÝ HROBÁR Preboha, čo si — pohan? Ako si to čítal Sväté písmo? Sväté písmo vraví, že Adam kopal: mohol kopať bez lopaty? Dám ti ľahšiu otázku. Ak mi na ňu nedáš poriadnu odpoveď, musíš uznať... DRUHÝ HROBÁR Tak spusť. PRVÝ HROBÁR Čie diela pretrvajú dlhšie — murára, lodiara, alebo tesára? DRUHÝ HROBÁR Šibeničiara, lebo jeho hrada prežije aj tisíc nájomníkov. PRVÝ HROBÁR Bohuprisahám, to sa ti podarilo! Tá šibenica je dobrá vec, ale ako komu. Dobrá je tomu, kto je zlý. A ty si zlý, ak tvrdíš, že šibenica pretrvá dlhšie ako kostol — čiže aj tebe by bola dobrá šibenica. Tak ešte raz — zopakuj otázku! DRUHÝ HROBÁR Čie diela pretrvajú dlhšie — murára, lodiara, alebo tesára? PRVÝ HROBÁR Odpovedz, a môžeš si ísť pískať. DRUHÝ HROBÁR Kristepane, už to viem. PRVÝ HROBÁR Tak to vysyp! DRUHÝ HROBÁR Došľaka, jazyk sa mi zasekáva. PRVÝ HROBÁR Už si toľko nelám nad tým hlavu — darmo budeš mlátiť lenivého somára, rýchlejšie nepôjde. Ak ti niekto nabudúce položí takúto otázku, povedz: „Hrobára!" Domy, ktoré stavia on, vydržia až do súdneho dňa. A teraz skoč k Johanovi a prines mi holbu ostrého. Druhý hrobár odíde. Do cintorína vojde Hamlet, oblečený ako námorník, a Horatio. PRVÝ HROBÁR Kope a spieva si. Keď som bol mladý parobok, bol taký krásny svet: chytil som dievča za zadok a hneď som lízal med. HAMLET Vari ten chlap nemá v sebe kvapku citu, keď si pri kopaní hrobu pospevuje? HORATIO Zvyk je železná košeľa. HAMLET Veru tak — čím menej človek hýbe rukou, tým ju má cintľavejšiu. PRVÝ HROBÁR Spieva. No prikradla sa staroba a vrhla na mňa sieť, už nemám krídla ako vták, už som len starý kmeť. Vyhodí lebku. HAMLET Tá lebka mala kedysi jazyk a bola schopná spievať. A ten lotor ju šmaril o zem, akoby to bola čeľusť toho vražedníka Kaina. Možno tá gebuľa patrila dákemu politikárovi, a ten somár sa chce na nej vŕšiť; možno patrila človeku, ktorý by aj pánaboha oklamal. Čo ty na to? HORATIO Všetko je možné, princ. HAMLET Alebo patrila dvoranovi, ktorý jednostaj húdol: „Dobré ránko, milý pánko! Ako sa máte, milý sväté?" Možno patrila urodzenému pánu Pavlovi, čo vychvaľoval koňa urodzeného pána Petra, lebo ho chcel od neho vydrankať. Čo tv na to? HORATIO Všetko je možné, princ. HAMLET Veru možné. A teraz pani urodzenej pani Červiakovej, niet na nej jediného zuba a po jej koštialoch mláti hrobárov rýľ. Na vlastné, oči sa nám pošťastilo vidieť tú prevratnú zmenu! Vari sa tie kosti vykrmovali len preto, aby teraz hral s nimi niekto biliard? Keď si na to pomyslím, už teraz cítim v kostiach bolesť. PRVÝ HROBÁR Spieva. Tak ostali mi čakan, rýľ a rubáš pohrebný. Už jamu som si vyhĺbil a rátam svoje dni. Vyhodí ďalšiu lebku. HAMLET Tu máme ďalšiu. Prečo by nemohla patriť dákemu fiškálovi? Kde sú teraz jeho čachre-machre, prípady, obžaloby, obhajoby a iné fígle? Prečo dovolí, aby ho tento surovec mlátil po hlave špinavou lopatou, a nezažaluje ho pre ublíženie na tele? Zdvihne lebku. Možno ten človek zaživa skupoval vo veľkom pôdu, bol samá zmenka, hypotéka, prevod, ručenie a odškodné: a hľa, čo si vykúpil svojimi kúpami, ako sa odškodnil svojím odškodným, keď nekonečne múdru gebuľu má plnú blata! Vari mu tí ručitelia, ba ani dvojití ručitelia nezaručili z kúpnych zmlúv viac ako hŕstku triesok, ktoré sa nanajvýš dajú zabaliť do pergamenu tých zmlúv? Veď do tejto schránky... Poklope po lebke. ...by sa sotva zmestili prevodné listiny! A žeby ich majiteľ nemal teraz viac miesta ani pre seba? HORATIO Ani o piaď viac, princ. HAMLET Nevyrába sa pergamen z ovčej kože? HORATIO Vyrába, princ. A tiež z teľacej kože. HAMLET Len ovce a teľatá hľadajú v ňom istotu. Prihovorím sa tomu hrobárovi... Podíde vpred. Počuj, číje to hrob? PRVÝ HROBÁR Môj, prosím. Spieva. Už jamu som si vyhĺbil a rátam svoje dni. HAMLET Tuším naozaj bude tvoj, keď sa v ňom už teraz vyvaľuješ. PRVÝ HROBÁR Neráčte na mňa vyvaľovať oči — ten hrob vám už aj tak patriť nemôže. HAMLET A ty váľaš duby, ak sa v ňom váľaš a myslíš si, že patrí tebe. Veď hrob je pre mŕtveho, a nie pre živého — a preto nevaľ. PRVÝ HROBÁR Živý sa rýchlejšie zvalí, ako si myslíte, a preto si nemáme čo závidieť. HAMLET Pre ktorého pána to kopeš? PRVÝ HROBÁR Pre pána nekopem. HAMLET Teda pre ktorú dámu? PRVÝ HROBÁR Ani pre pána, ani pre dámu. HAMLET Koho tu teda majú pochovať? PRVÝ HROBÁR Stvorenie, ktoré kedysi bolo ženou, prosím, lenže — nech odpočíva v pokoji — už nie je medzi živými. HAMLET Aký je to prešibanec! Musíme si dávať pozor na jazyk, lebo nás tými svojimi dvojzmyslami umorí. Namojdušu, už tri roky to pozorujem: náš čas dospel až po takú duchaplnosť, že dvoranovi šliape na päty a odiera mu koturny... Koľko si už hrobárom? PRVÝ HROBÁR Spomedzi všetkých dní roka som sa dostal k tomu práve v deň, keď náš nebohý kráľ Hamlet porazil Fortinbrasa. HAMLET Pred koľkými rokmi to bolo? PRVÝ HROBÁR Vy to neviete? Veď vám to povie každý hlupák. Bolo to v ten istý deň, keď sa narodil mladý Hamlet — ten, ktorý sa zbláznil a ktorého poslali do Anglicka. HAMLET Nevrav! A prečo ho poslali do Anglicka? PRVÝ HROBÁR Nuž lebo sa zbláznil — tam si má vyliečiť rozum, a ak sa mu to nepodarí, v Anglicku ani tak na tom nezáleží. HAMLET Prečo? PRVÝ HROBÁR Tam to nebude na ňom tak vidieť, tam sú všetci takí istí blázni ako on. HAMLET Ako zbláznel? PRVÝ HROBÁR Vraj veľmi čudne. HAMLET Ako to — čudne? PRVÝ HROBÁR Bohuprisahám, z ničoho nič mu zrazu preskočilo. HAMLET A z čoho? PRVÝ HROBÁR Tu v Dánsku sa nemožno ničomu čudovať. Veď tu robím hrobára už tridsať rokov. HAMLET Koľko musí človek ležať v zemi, kým zhnije? PRVÝ HROBÁR Otcu-materi, ak nezhnil ešte pred smrťou — lebo dnes máme veľa prežratých mŕtvol, ktoré sa len-len nerozsypú, kým ich uložíme do hrobu —, vydrží vari osem-deväť rokov. Garbiar vydrží deväť rokov. HAMLET Prečo garbiar dlhšie než ostatní? PRVÝ HROBÁR Lebo jeho koža je od remesla taká trieslovitá, že dlhší čas neprepúšťa vodu, a voda je na mŕtvolu najväčšia pliaga. Pozrite na túto lebku: leží v zemi už dvadsaťtri rokov. HAMLET A komu patrila? PRVÝ HROBÁR Istému pochabému oplanovi. Čo myslíte, kto to bol? HAMLET Veru neviem. PRVÝ HROBÁR Aby ho porantalo, ničomníka! Raz mi na hlavu vylial fľašu rýnskeho. Táto lebka, prosím, patrila Yorickovi, kráľovmu šašovi. HAMLET Táto? PRVÝ HROBÁR Presne táto. HAMLET Ukáž! Vezme do rúk lebku. Ach, beda, úbohý Yorick. Poznal som ho, Horatio — bol to neprekonateľný vtipkár, človek s nesmiernou fantáziou. Koľkokrát ma nosil na chrbte! A teraz z neho ide strach. Žalúdok sa mi z toho dvíha... Tu kdesi boli pery, ktoré som toľkokrát bozkával. Kam sa podeli tvoje úškľabky? Kotúle, pesničky, ohňostroj vtipov, pri ktorých sa celý stôl otriasal od smiechu? Neostalo ti vôbec nič, čím by si sa vysmial vlastným úškľabkom. Celkom si klesol na duchu. Zájdi teraz do komnaty urodzenej panej a povedz jej, že hoci by na seba dala za prst líčidla, ani tak sa neubráni tejto podobe. Len ju rozosmej... Prosím ťa, Horatio, rád by som počul jednu vec. HORATIO Čo to má byť, princ? HAMLET Myslíš, že Alexander Veľký vyzerá v hrobe tiež takto? HORATIO Presne tak. HAMLET A takto zapácha? Br! Položí lebku na zem. HORATIO Presne tak, princ. HAMLET Na aké nízke ciele nás možno použiť, Horatio! Pri väčšej obrazotvornosti by sme možno našli vznešený prach Alexandra Veľkého ako zátku na sude. HORATIO Keby sme takto uvažovali, zbytočne by nás prepadávala zvedavosť. HAMLET Nie, čestné slovo, ani o piaď by sme neboli zvedavejší. Stačí iba skromne sa obzerať okolo seba a spoliehať sa na pravdepodobnosť. Napríklad takto: Alexander Veľký umrel, Alexandra Veľkého pochovali, Alexander Veľký sa obrátil na prach, prach je zem, zo zeme ťažíme hlinu — prečo by nemohli tou hlinou, na ktorú sa premenil, zapchať sud od piva? I Caesar premenený na hlinu nám v múre stmelí každú štrbinu. Tá hrudka, ktorá bola sveta pánom, chalupu teraz chráni pred prievanom. Lež ticho, ticho; prichádza sem kráľ, kráľovná, sprievod. Do cintorína vchádza sprievod; v otvorenej truhle leží Oféliina mŕtvola, za ňou Laertes, Kráľ, Kráľovná, dvorania a Kňaz v kamži a sutane. Koho nesú to? A taký skromný obrad? Podistým si telo, ktoré pochovávajú, odňalo život zo zúfalosti. A zrejme bol to niekto z dvora. Skryme sa a dívajme sa: dozvieme sa viac. Sadnú si pod tis. LAERTES A ďalej? HAMLET Pozri, to je Laertes! Bol to vždy veľmi čestný mládenec. LAERTES A ďalej? Pokračujte v obradoch! KŇAZ Vykonal som viac, ako pripúšťa cirkevný zákon. Cudne skonala, a nebyť príkazu, čo zviklal zvyk, mala by ležať do súdneho dňa v neposvätenej pôde. Zasypať ju mali kamením, nie modlitbou: odchádza v truhle, s kvetmi, s vencami, umieráčik jej zvoní do hrobu. LAERTES Už skončili ste obrad? KŇAZ Skončil som. Veď by som znesvätil tým rekviem, čo prislúcha len tým, čo zosnuli v pokoji. LAERTES Spustite ju do hrobu! Z krásneho tela, celkom bez hriechu, nech klíčia fialky! Truhlu spustia do hrobu. Vedzte, krutý kňaz, že moja sestra bude anjelom, a na vás čaká oheň pekelný! HAMLET Božemôj, Ofélia! KRÁĽOVNÁ Sype na hrob kvety. Lež v kvetoch, kvietok! Vždy som dúfala, že budeš ženou môjho Hamleta, že usteliem ti lôžko svadobné, a nie hrob. LAERTES Ó, ty trojnásobný žiaľ, desaťkrát trojmo padni na toho, kto zvrhlým zločinom ju pripravil o rozum! Pozhovejte, hrobári! Nech ešte raz ju zovriem v náručí! Skočí do hrobu. A teraz s mŕtvou zasypte aj mňa, navŕšte horu, čo sa dotkne hviezd a Olymp prevýši! HAMLET Vystúpi z úkrytu. Kto žiali tak, že prekonať chce nebo? Koho bôľ zaklína hviezdy, aby postáli a počúvali v nemom úžase? To som ja, Hamlet, dánsky princ. Skočí za Laertom. LAERTES Zápasí s ním. HAMLET Takáto modlitba sem nepatrí! Po dobrom prsty z môjho hrdla pusť! Nebývam nikdy prchký surovec, no teraz sotva ručím za seba, a maj sa na pozore. Pusti ma! KRÁĽ Rozdeľte ich! KRÁĽOVNÁ Môj Hamlet! Hamlet môj! VŠETCI Dosť, páni! HORATIO Utíšte sa, milý princ! Sluhovia ich roztrhnú a obaja vyjdú z limbu. Choď do čerta! HAMLET V tej veci chcem sa prieť s ním dovtedy, kým nezatvorím oči na večnosť. KRÁĽ Preboha! V akej veci, synak môj? HAMLET Že miloval som Oféliu viac než desaťtisíc bratov dokopy. Čo ochotný si pre ňu vykonať? KRÁĽ Laertes, pozor, je to šialenec! KRÁĽOVNÁ Preboha, zhovievavosť prejavme! HAMLET Čo pre ňu spravíš? Vyplačeš si zrak? Zbraň skrížiš? Alebo chceš držať pôst? Zo seba strhnúť šaty? Vypiť blen? Či zahryznúť sa do krokodíla? Som schopný všetkého! Nuž nefňukaj! Zrak zastrieť chceš mi skokom do hrobu? Vraj horu majú nad ňou navŕšiť. Nech zahádžu nás miliónmi hrúd, kým príkrov nad nami si nespáli svoj chrbát o slnko a každý štít sa nepremení na bradavicu. I ja tu môžem tárať nezmysly. KRÁĽOVNÁ Šialenstvo z neho vraví. Chvíľami mu zmysly ovládne, no vzápätí sám — ako vták, čo mladé vysedel — sa zamyslí a zmĺkne. HAMLET Človeče, čím vyslúžil som si to od teba? Mraučali mačky, štekal každý pes, a predsa vyčistil chliev Herkules. Odíde. KRÁĽ Prosím vás, Horatio, buďte s ním... Horatio odíde. Bokom Laertovi. Dohodli sme sa. Trpezlivý buď! Zakrátko príde naša hodina... Gertrúda, svojho syna strážiť daj! Na tento hrob už máme náhrobok: keď úspešne sa vydarí náš plán, aj balvan, čo nás ťaží, spadne naň. Odídu. DRUHÝ OBRAZ Hradná dvorana, trónne kreslá, lavice, stoly atď. Vstúpia Hamlet a Horatio, zabratí do rozhovoru. HAMLET Á ešte niečo. Nepochybne vieš, za akých okolností musel som opustiť Dánsko. HORATIO Spomínam si, princ. HAMLET Mne vtedy v srdci zúril strašný boj a nemohol som zaspať. Vzbúrenec, čo leží v klade, nezúfa si tak. Znezrady — chvála za to náhode, čo neraz výborne nám poslúži, keď zlyhá každý plán, a učí nás, že vyššia moc nám kroky určuje a môže naše plány pozmeniť... HORATIO K náhodám nedochádza náhodne. HAMLET Znezrady vybehol som z kajuty a zahalený iba do plášťa v tme navštívil som svojich sprievodcov, list ukradol im a hneď vrátil späť; strach ďovolil mi pečať rozlomiť. List veľmi presvedčivo ďôvodil — tej poďlosti je schopný iba kráľ — záujmom Dánska, ba aj Anglicka, uváďzal hrôzy, ktorých údajne som pôvodcom, a žiadal moju smrť. Kto by si takýto list prečítal — i keby mal kat tupú sekeru —, ten bez váhania dá mi hlavu sťať. HORATIO To nieje možné! HAMLET Keď budeš mať čas, list sám si prečítaš. Si zvedavý, čo spravil som? HORATIO Len vravte, prosím vás! HAMLET Keď už som padol lotrom do siete, nestrácal som čas ani prológom a hneď som prvý obraz rozohral. Úhľadným písmom list som prepísal. Tak ako mnohí iní študenti na ľahkú váhu bral som krasopis, no vtedy výborne mi poslúžil. Chceš vedieť, ako list som pozmenil? HORATIO Chcem. HAMLET Tak isto som začal ako kráľ: ak Anglicko sa cíti spojencom a prekvitať má palma priateľstva, ak mierom chce si hlavu ovenčiť a v bratskom vzťahu s nami nažívať, ak — vymyslel som stovku ďalších ak — nuž ten, kto prečíta si tento list, je povinný tých, čo ho priniesli, katovi do rúk vydať ešte skôr, než stihnú hriechy vyznať kňazovi. HORATIO Čo spravili ste s pečaťou? HAMLET Aj v tom mi nebo pomoc poskytlo. Vo vrecku mal som pečať otcovu, odliatok veľkej štátnej pečate. List podpísal som a zas poskladal, zapečatil a vrátil v podobe, že nikto na ten podvrh nepríde; v to ráno prepaďli nás piráti; a ďalej už vieš. HORATIO Smrti v ústrety sa plavia Guildenstern a Rosencrantz. HAMLET Veď koľkých sami na smrť poslali! Mám čisté svedomie: za svoju smrť nech vlastnej servilnosti ďakujú. Je zlé, ked pripletú sa slabosi do krutých sporov medzi mocnými. HORATIO Božemôj, aký je to strašný kráľ! HAMLET Či nie som povinný sám s človekom, čo zavraždil mi otca, skurvil mať, trón ulúpil mi, všetku nádej vzal a na môj život strojil úklady, či nie som povinný s ním zúčtovať? Je hriechom taký nádor na ľudstve beztrestne nechať rozbujnieť. HORATIO O krátky čas sa dozvie z Anglicka, ako sa jeho plány skončili. HAMLET O krátky čas — čas dovtedy je môj, a slovo „Tas!" má cenu života... Ľutujem, Horatio, ako som sa správal pred úbohým Laertom. Veď v jeho trápení sa zrkadlí i moja bieda; nuž ho odprosím; žiaľ prejavoval s toľkou smelosťou, že vzplanul som. HORATIO Pst! Ktosi prichádza! Do dvorany vstúpi Osric, dvoran čudáckeho zovňajšku; na sebe má kabátec s vypchávkami na pleciach a na hlave klobúk podľa poslednej módy. OSRIC Zloží klobúk a hlboko sa pokloní. Srdečne vítam vašu excelenciu zase v Dánsku. HAMLET Vďaka, pán môj, som váš služobník... Horatiovi. Poznáš tohto trpaslíka? HORATIO Nie, milý princ. HAMLET O to ľahšie sa dostaneš do neba, lebo poznať ho je hriech. Má veľa pôdy, a úrodnej; keď sa cap stane záhradníkom, hneď mu krmník postavia ku kráľovmu stolu. Je to obyčajná kavka, ale — ako vravím — patrí jej strašne veľa hnojísk. OSRIC Znova sa ukloní. Veľactený princ, keby vaša milosť ráčila mať chvíľu času, rád by som jej s vaším dovolením odovzdal odkaz od jeho veličenstva. HAMLET Prijmem ho v hlbokej sústredenosti. Osric sa naďalej ukláňa a máva klobúkom. Dajte si ten svoj širák ta, kam patrí — na hlavu. OSRIC Ďakujem vašej excelencii, ale je extrémne horúco. HAMLET Nie, môžete mi veriť, dnes je chladno, fúka severák. OSRIC Naozaj, relatívne je chladno, princ. HAMLET Jednako si myslím, že na môj vkus je veľmi sparno, horúco. OSRIC Nezvyčajne, princ; sú kanikuly ako — neviem na to nájsť adekvátny výraz... Jeho veličenstvo, ráčite vedieť, kázalo mi dať vám na známosť, že uzavrelo na vás vysokú stávku. Ide totiž o... HAMLET Znovu ho nabáda, aby si dal klobúk na hlavu. Prosím vás, majte na pamäti... OSRIC Nie, milý princ, boh mi svedok, že takto je to pre mňa komornejšie. Nedávno sa náš dvor rozhojnil o Laerta a môžete mi veriť, že je to naslovovzatý rytier, ktorý priam vyniká tými najlepšími kvalitami, noblesnými spoločenskými maniermi a šarmantným zjavom. Boh mi svedok, ak mám hovoriť jazykom obchodníka, je to atlas, a či vlastne encyklopédia dvornosti a nájdete v ňom všetky kontinenty, s ktorými by sa mal šľachtic oboznámiť. HAMLET Vážený priateľ, definícia jeho kvalít vaším extempore vôbec neutrpela ujmu, hoci viem, že keby sme v ňom mali vykonať inventúru, našim aritmetickým schopnostiam by sa zakrútila hlava; kto by vnímal takú lákavú ponuku, keď má navyše ešte aj rýchle nohy? Ale nechcem sa veľmi nadnášať nad vaše chválospevy. Pokladám ho prosto za artikel prvej akosti a takej vzácnej a zriedkavej esencie, že — ak ho mám správne definovať — jeho skutočnú podobu možno nájsť iba v zrkadle — a kto iný si ešte môže trúfať zrkadliť jeho črty? Nikto — iba jeho vlastný tieň. OSRIC Vaša excelencia hovorí o ňom ako z veľkej knihy. HAMLET Ale aký to má zmysel? Prečo toho šľachtica zahaľujeme do svojich viac-menej neumelých slov? OSRIC Prosím? HORATIO Nieje možné dorozumieť sa iným jazykom? Musíte sa o to pokúsiť, pán môj, naozaj sa o to pokúste! HAMLET Čo chcete prejudikovať nomináciou toho šľachtica? OSRIC Laerta? HORATIO Už má prázdny mešec — minul všetky blýskavé slová. HAMLET Toho, prosím. OSRIC Viem, že nieje vám neznáme... HAMLET Bol by som rád, keby ste to vedeli, no keby ste to vskutku vedeli, veľmi by ma to nectilo. Nuž, pane? OSRIC Nieje vám neznáme, že Laertes je dokonalý... HAMLET To sa neodvažujem tvrdiť, lebo by som sa s ním musel porovnávať v dokonalosti; poznať dobre človeka predpokladá najprv poznať seba. OSRIC Chcel som povedať, že Laertes je dokonalý šermiar a podľa povesti, ktorej sa teší u tých, čo sú v jeho službách, nemá rovného. HAMLET Čím šermuje? OSRIC Rapierom a kordom. HAMLET Myslel som, že rukami — ale dobre. OSRIC Jeho veličenstvo dalo do stávky šesť berberských koni, proti ktorým on dal do zálohy, ak tomu správne rozumiem, šesť francúzskych rapierov a kordov aj s príslušenstvom, ako sú opasky, držadlá a podobne. Najmä tri z týchto lafiet sú priam fantastické, apartne pristanú k rukovätiam. Sú to nádherné lafety s majstrovským dizajnom. HAMLET Čomu hovoríte lafety? HORATIO Vedel som, že skôr než tomu porozumiete, budete potrebovať poznámky pod čiarou. OSRIC Lafety sú, prosím, držadlá. HAMLET To slovo by bolo vhodnejšie, keby nám na boku visel kanón — dovtedy ostaňme pri držadlách. Šesť berberských koni proti šiestim francúzskym mečom aj s príslušenstvom a trom majstrovsky zhotoveným lafetám — to je francúzska stávka proti dánskej. Prečo to všetko dali do zálohy, ako vravíte? OSRIC Kráľ, prosím, sa stavil, že Laertes z dvanástich kôl zvíťazí nad vami s prevahou troch. Laertes si vyhradil, že sa bude bojovať namiesto zvyčajných deviatich kôl dvanásť. Stretnutie by sa mohlo začať hned, ak vaša milosť láskavo prijme rukavicu. HAMLET A čo ak ju neprijmem? OSRIC Mal som na mysli, princ, ak sa ráčite zúčastniť na tej hre. HAMLET Ak sa to jeho veličenstvu hodí, budem sa prechádzať v tejto dvorane. V tomto čase vždy trocha športujem. Nech prinesú kordy; keď si to ten šľachtic želá a kráľ nezmenil svoj úmysel, tú stávku mu vyhrám, ak to bude v mojich silách. Ak nie, utŕžim iba hanbu a zopár zásahov navyše. OSRIC Mám toto pokladať za odpoveď? HAMLET V hrubom zmysle — ozdobte si ju, ako sa vám páči. OSRIC Ukloní sa. Odporúčam sa do služieb vašej milosti. HAMLET Služobník, služobník. Po ďalšom úklone si Osric dá na hlavu klobúk a odcupoce. Múdro robí, že sám seba odporúča, lebo nikto iný by to zaňho neurobil. HORATIO Ledva sa vykľul z vajíčka — preto nemôže urobiť ani krok bez tej škrupiny na hlave. HAMLET Správal sa dvorne už k matkinmu prsníku, keď ho prvý raz vzal do úst. On — i mnoho ďalších z toho istého kŕdľa, V ktorom má naša ľahkovážna doba také zaľúbenie — pochytil tón našich čias, zopár módnych fráz, akúsi zozbieranú penu, pomocou ktorej sa prenáša aj cez hlbokomyseľné a uvážené názory. Lenže stačí fúknuť — a bublina spľasne. Vstúpi Šľachtic. ŠĽACHTIC Vaša milosť, jeho veličenstvo vám poslalo odkaz po mladom Osricovi a ten priniesol odpoveď, že očakávate jeho veličenstvo v tejto dvorane. Posiela ma zistiť, či ráčite sa stretnúť s Laertom hneď, alebo či ešte potrebujete istý čas na prípravu. HAMLET Nikdy nemením svoje názory, a tie sa podriaďujú kráľovej vôli. Ak je kráľ pripravený, i ja som pripravený; môže to byť teraz či inokedy — za predpokladu, že budem tak pri silách ako dnes. ŠĽACHTIC Kráľ, kráľovná a celý sprievod sú už na ceste. HAMLET Nemohli si zvoliť lepší čas. ŠĽACHTIC Kráľovná si želá, aby ste sa ešte pred stretnutím pokúsili Laerta trochu rozveseliť. HAMLET Radí mi dobre. Šľachtic odíde. HORATIO Tú stávku prehraté, princ. HAMLET Nemyslím. Od jeho odchodu do Francúzska ustavične som trénoval. Ak budem mať výhodu, zvíťazím; nevieš si však predstaviť, ako ťažko mi je na srdci — ale na tom nezáleží. HORATIO Prosím vás, milý princ... HAMLET Je to iba hlúposť; predtucha môže vystrašiť leda ženu. HORATIO Ak vám je dačo proti mysli, poslúchnite ju. Zadržím ich, aby sem neprišli, a poviem, že sa necítite vo svojej koži. HAMLET V nijakom prípade, neveríme predsa na predtuchy. Ak spadne vrabec zo strechy, aj v tom je ruka prozreteľnosti. Ak to bude teraz, nebude to nabudúce; ak to nebude nabudúce, bude to teraz; ak to nebude teraz, jednako to raz bude: stačí, aby sme boli pripravení. Kedze z ničoho na svete nemôže človek usúdiť, kedy príde jeho chvíľa, netrápme sa tým! Vstúpia sluhovia, rozmiestňujú lavice, prinášajú vankúše pre divákov; za nimi prichádzajú trubači a bubeníci, Kráľ, Kráľovná a celý dvor, Osric a ďalší šľachtic ako rozhodcovia prinášajú rapiere a kordy, ktoré položia na stôl pri stene; celkom posledný prichádza Laertes v šermiarskom úbore. KRÁĽ Pod’, Hamlet, túto ruku z mojej chop! Vloží Laertovu ruku do Hamletovej; potom odvedie Kráľovnú k tronnymkreslám. HAMLET Odpusťte, pán môj. Ublížil som vám, no rytiersky mi ráčte odpustiť. Tu všetci vedia, a vy možno tiež, že sužuje ma strašná skľúčenosť. Tak ako som sa správal k vám a čím som pobúril vám česť a cit, to — vyhlasujem — bolo šialenstvo. Ublížil Hamlet Laertovi? Nie. Ak Hamlet zrazu prišiel o súdnosť a proti Laertovi útočil, to nebol Hamlet: neviem o tom nič. Kto bol to teda? Iba šialenstvo. Aj Hamlet patrí medzi obete ajeho nepriateľ je šialenstvo. Pred týmto zhromaždením popieram, že radcom bol mi čierny úmysel. Ráčte mi veľkodušne odpustiť: k oblakom chcel som vystreliť svoj šíp, a trafil brata. LAERTES Schladil! ste cit, čo najväčšmi ma k pomste pobádal. No moju česť ste sotva zmierili: na tú je slovo neúčinný liek. Za príklad vezmime si rytierov, a keď sa máme zmieriť, zmierenie nech zachová nám obom čistý štít. Váš prejav lásky s láskou prijímam a nemienim ho spochybniť. HAMLET Som rád, že v bratskej láske čestne skrížim zbraň. Sem kordy! LAERTES Mne tiež kordy podajte! HAMLET Vytvorím pre vás iba pozadie. Som ťarbák, a tak vaše umenie zažiari ako hviezda na čiernej oblohe. LAERTES Vysmievate sa mi, princ. HAMLET Pri tejto ruke prisahám, že nie! KRÁĽ Nuž podajte im, mladý Osric, zbraň. Osric prinesie zo štyri-päť kordov; Laertes si jeden vezme a urobí jeden-dva výpady. Synovec Hamlet, ty moju stávku poznáš. HAMLET Poznám, kráľ. Na slabšiu stranu ste však stavili. KRÁĽ. Neverím tomu. Oboch poznám vás — bárs bol by lepší, verím v Šťastenu. LAERTES Ten kord je ťažký: iný nájdem si. Podíde k stolu a prinesie si otrávený a neotupený kord. HAMLET Vezme od Osrica kord. Mne tento! Sú však všetky rovnaké? OSRIC Pravdaže, milý princ. Rozhodcovia a sluhovia pripravujú miesto na súboj; aj Hamlet sa pripravuje; iní sluhovia prinášajú džbány s vínom a poháre. KRÁĽ Sem víno postavte! A zakaždým, keď Hamlet presný úder zasadí, alebo sokov výpad odrazí, na hradbách všetky delá vystrelia. Na jeho počesť času zdvihneme, vložíme do nej perlu cennejšiu, než dánski králi nosia v korune, a štrngneme si s ním. Aj čaše sem! Keď na Hamleta pripije si kráľ, hneď bubny ohlásia to poľniciam, poľnice delostrelcom na hradbách a delá nebu, nebo zemi zas. Vpred! Rozhodcovia, majte bdelý zrak! Poháre postavia po jeho boku; zaznejú poľnice; Hamlet a Laertes zaujmúsvoje postavenie. HAMLET Začnite! LAERTES Nie, vy! Šermujú. HAMLET Bod. LAERTES Nie. HAMLET Rozhodca! OSRIC Bod, jasný bod. Oddelia sa od seba; zahrmia bubny, zatrúbia poľnice a počuí delovú salvu. LAERTES Nuž skúsme odznova! KRÁĽ Stáť! Víno! Sluha naplní pohár. Hamlet, Ukáže perlu. perlu dávam ti. Na tvoje zdravie! Odpije si a potom spustí perlu do pohára. Podajte mu ho! HAMLET Po ďalšom kole! Sem ho postavte! Sluha za ním položí pohár. Vpred! Znova šermujú. Ďalší bod. Čo na to poviete? LAERTES Uznávam, bol to zásah, uznávam. Oddelia sa od seba. K R A Ľ. Vyhráva. KRÁĽOVNÁ Dychčí, celý spotený. Hľa, touto šatkou čelo utri si! Podá mu šatku, podíde kh stolu a zdvihne Hamletov pohár. Na tvoje šťastie pije královná! HAMLET Ste láskavá. KRÁĽ Stoj! Nepi, Gertrúda! KRÁĽOVNÁ Veď nemôžem mu predsa nepripiť. Napije sa a podá pohár Hamletovi. KRÁĽ V tom pohári bol jed. Je neskoro! HAMLET Až neskôr — teraz neslobodno piť. KRÁĽOVNÁ Poď, tvár ti poutieram. Utiera ho. LAERTES A teraz ho zasiahnem. KRÁĽ Naozaj? LAERTES Akosi sa to prieči svedomiu. HAMLET Aj do tretice trafím. Bojujte! Zo všetkých síl sa do mňa pustite! Či darovať mi chcete víťazstvo? LAERTES Myslíte? Tak vpred! Šermujú tretie kolo. OSRIC Nijaký zásah. Súperi sa od seba oddelia. LAERTES Odrazu. Kryte sa! Prerazí Hamletov kryt a ľahko ho zraní; rozzúrený Hamlet naňho skočí a v boji zblízka si vymenia kordy. KRÁĽ Stačí! Zaslepil ich hnev. HAMLET Útočí. Nie, ešte raz! Kráľovná klesne na zem. OSRIC Hla! Bože! Kráľovná! Hamlet hlboko raní Laerta. HORATIO Obaja krvácajú. Čo je, princ? Laertes padá. OSRIC Ošetruje ho. Laertes, ako vám je? LAERTES Tak ako sluke v oku, Osric môj. Za svoju zradu platím životom. HAMLET Čo je to s kráľovnou? KRÁĽ Keď zbadala ten strašný potok krvi, omdlela. KRÁĽOVNÁ Nie, never mu, to víno, Hamlet môj, to víno, víno! Otrávilo ma. U miera. HAMLET Ten strašný zločin! Brány zamknite! Tá zrada! Musíme ju odhaliť! LAERTES Nehľadaj, Hamlet. Už si zabitý, nijaký liek ti pomôcť nemôže a ostáva ti iba zopár chvíľ. Ten nástroj zrady držíš v ruke sám: je ostrý, otrávený. Padol som do vlastnej pasce. Z nej už nevstanem — v tom víne tvoja matka mala jed — nevládzem — vinný za všetko je kráľ. HAMLET Aj hrot je jedovatý? Nuž konaj svoju prácu, strašný jed! Bodne Kráľa. VŠETCI Zrada! Zrada! KRÁĽ Priatelia, bráňte ma! Len škrabol ma. HAMLET Ty krvismilný hnusný dánsky vrah.... Núti ho piť. ...vypi svoj nápoj! Cítiš perlu v ňom? Choď za matkou! Kráľ umiera. LAERTES Má, čo si zaslúžil: jed vlastnou rukou hodil do vína. Nuž odpusťme si! Nech ťa neťaží smrť môjho otca, ani moja smrť: a zase tvoja smrť mne ľahká buď! Umrie. HAMLET Nech ti ju nebo sníme z pliec. I ja... Klesne. Umieram, Horatio. Kráľovná, buď zbohom. Vám, čo bledí, zdesení hľadíte na dej ako diváci, vám — keby nesiahala po mne smrť, ten krutý dráb, čo odklad nepozná — som ešte povedať chcel... ale nech! Umieram, priateľ; ty si nažive a vydáš svedectvo. HORATIO To nemôžem: som väčšmi starý Riman ako Dán. Zvýšila ešte kvapka. Vezme pohár. HAMLET Nadvihne sa. Ak si chlap, daj mi ten pohár, sem s ním, dočerta! Hodí pohár o zem a klesne. Božemôj, ak sa neobjasní nič, na mojom mene škvrna ostane. Ak tvojmu srdcu vskutku bol som brat, na chvíľu oddiaľ nebies blaženosť, v útrapách tohto sveta naber dych, môj príbeh rozpovedz. Z diaľky počuť kroky pochodujúceho vojska; neskôr výstrely. Osric vyjde. Kto strieľať dal? OSRIC Vráti sa. Z Poľska sa vracia víťaz — Fortinbras, anglickým poslom strieľa na počesť. HAMLET Umieram, Horatio, mocný jed už moje zmysly celkom ovládol a nedočkám sa správy z Anglicka. Ak môžem predvídať, nuž Fortinbras sa stane kráľom: jemu dávam hlas. Oznámiš mu to — opíš mu aj to, prečo tu smrť má taký hodokvas. Už nemám síl a nepoviem mu nič. Umiera. HORATIO Šľachetné srdce puká. Dobrú noc! Nech uspávanku zbory anjelov ti zaspievajú... Kto to bubnuje? Vstúpi princ Fortinbras, anglickí poslovia a ďalší. FORTINBRAS Kde to je? HORATIO Čo by ste rád videli? Ak hrôzu a des, nehľadajte viac. FORTINBRAS Takáto korisť vyráža mi dych! Či na cmiteri chystáš hody, smrť, keď toľko kniežat jedným záberom si skosila? PRVÝ POSOL Ten pohľad strašný je! Neskoro prišlo naše posolstvo. Už nepočuje ten, kto počuť chcel, že jeho príkazy sa splnili: mŕtvi sú Rosencrantz a Guildenstern. Kto vďaku vzdá nám? HORATIO Tento iste nie, i keby žil a mohol ďakovať; nevydal predsa príkaz na ich smrť. No keď ste prišli v tento strašný čas, vy z poľskej vojny a vy z Anglicka, vydajte pokyn, aby vystreli tie telá na vysoký katafalk, a dovoľte svetu, čo nič netuší, o všetkom podať správu. Poviem vám o smilstvách, o krvavých zločinoch, o náhlych odsudkoch a zabitiach, o smrti privolanej úskokmi a o úkladoch, čo sa pomstili na svojich pôvodcoch. To všetko vám rozpoviem, FORTINBRAS Hneď vám slovo udelím. Najvyššiu šľachtu na to zvoláme. Nešťastný svoje šťastie prijímam. Mám isté práva v tejto krajine: čas káže, aby som ich uplatnil. HORATIO K nim vyslovím sa toho slovami, kto svojím hlasom ďalšie získa vám. Tiež ráčte si ich čím skôr vypočuť, kým z vášní v ľudských hlavách ďalšia krv sa neprelieva. FORTINBRAS Štyria stotníci, Hamleta na plecia si vyložte a odneste ho ako vojaka; už teraz zachoval sa ako kráľ. Nech na ceste ho hudba sprevádza a zvonia za ním pocty vojenské. Zdvihnite telá: také more krvi na pole patrí, tu však zmysly drví. Na jeho počesť salvy vypáľte! . Vojaci za smútočného pochodu odnášajú telá; potom zadunai delové salvy. STÁLICE EDÍCIA TRVALÝCH HODNÔT Knihy si môžete objednať na adrese: Ak nie je v rámčeku adresa distribútora, obráťte sa priamo na vydavateľstvo HEVI, P. O. Box 18, 814 99 Bratislava 1. Akirova elektronická knižnica J Tento dokument bol vytvorený za účelom záložnej kópie skutočnej knihy. Keďže nie každý má možnosť takto si knihu zálohovať, sú tieto kópie poskytnuté na internete bez akéhokoľvek finančného zisku. Pokiaľ túto kópiu vlastníte bez toho že by ste mali jej originál, dopúšťate sa trestného činu. Digatalization http://www.sureal.szm.sk/ sureal@szm.sk

e-books | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014